BANCÍKOVÁ Darina Divné sú cesty Božie - D

Aké nevyspytateľné sú jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho. R 11, 33

ThB. Darina Bancíková

DIVNÉ SÚ CESTY BOŽIE...

2

OBSAH

str.

Úvodom

4

Divné sú cesty Božie...

6

Prílohy

Z obžaloby

45

Z rozsudku v Banskej Bystrici

51

Rozsudok najvyššieho súdu

52

Schôdza postihnutých farárov

54

Rehabilitácia

57

Životopis Dariny Bancíkovej

58

Vysvetlivky

62

3

ÚVODOM Tieto spomienky začala som písať pod vplyvom, priam nátlakom mnohých známych, ktorí argumentovali, že mnohé veci zabudnem, prípadne zomriem, treba ich zaznačiť. Dala som sa tedy do písania, rok som nezaznačila, zabudla som, ale asi v rokoch 1965-67 cez jedno leto tak za 4-6 týždňov. Písala som ich tak, že po návrate z úradu v poisťovni vo Zvolene na babinskú faru pri domácich prácach myslela som na určitý prežitý úsek, robila som si poznámky a cez sobotu a nedeľu som to naklepala. Ponáhľala som sa. Spomínanie vyvolávalo vo mne pocity, ktoré neviem opísať. Keď som tie udalosti prežívala, zdalo sa mi, že som ich celkom hravo preži1a, keď som si uvedomovala pocity, aké vo mne vyvolali spomienky. Zašla som za lekárkou, ktorá ma hneď vypísala na maródku, s tým, že v takom duševnom stave nemôžem pracovať a práve v poisťovni, urobím nejakú chybu a dostanem sa tam, kde som bola. Dlhé hodiny samoty v chmúrnej babinskej fare nevplývali dobre na mňa. Kostol bol vedľa fary. Celé hodiny som v kostole prekľačala na kolenách v modlitbách. Ako vždy, pomoc Zhora prišla, nevystala. Pokoj zavládol v mojom vnútri. Poznámky som dobre uložila - človek musel vždy s tým počítať, že si ŠtB naňho spomenie. Nečítala som ich do 20.2.1991. Po ich prečítaní rozhodla som sa doplniť niektoré veci, ktoré sa mi vynorili v mysli a to 21. a 22.2.1991. Keď ma z Tranoscia vyzvali pripraviť spomienky pod tlač, rozhodla som sa v prílohe odcitovať uviesť niektoré veci, aby čitatelia - čitateľky lepšie porozumeli mojim spomienkam. Komu spomienky venovať? Pamiatke mojej mamičky. Ak spomínam, čo vo väzení znamenala pre mňa modlitba, ona ma učila modliť sa. Sotva som si vedela pokľaknúť, spolu so mnou kľačala na kolenách. Moje detské rúčky v jej rukách. Od nej som počula prvé slová o svojom Spasiteľovi, ktorého miloval bezhraničnou láskou. Ona usmerňovala moje kroky po cestách Božích prikázaní s najväčšou prísnosťou. Slovo Božie sa muselo bez odporu poslúchať a sa mu podriaďovať. Tu lásku k Božím veciam, vrátane lásky k našej drahej evnj.a.v. cirkvi som vlastne sala už s materinským mliekom. Preto všetko, čím som prešla, bolo niečím samozrejmým, vyvierajúcim z hlbokej viery v Pána Boha a nášho Spasiteľa, Ježiša Krista a z bezpodmienečnej poslušnosti voči Jeho slovu a príkazom. A ak som to všetko preži1a, prekonala, nie ja, lež nekonečná milosť Božia, ktorej som sa neraz ani hodnou necítila. Vnútro človeka je nevyspytateľné. Neľutujem, čím som prešla. I keď sa ma neraz zmocnil žiaľ, ľútosť i zlosť, nezatrpkla som voči nikomu. Dodnes som sa nenaučila nenávidieť. Od mladosti mam zásadu, ktorú mi schvaľuje aj apoštol Pavel: Kto mi ublíži, uškodí, čím skôr mu preukázať nejakú službu, nejaké dobro a ak sa nenaskytne možnosť, rozhodne sa nepomstiť. Z toho dôvodu mi raz jedna priateľka povedala: ty nie si normálna - bola to pre mňa vlastne poklona. Ani nežiadam, aby za zlo, ktoré mi urobí človek, odplatil mu Pán Boh, lebo je hrozné upadnúť 4

do rúk živého Boha. Radšej sa zaňho pomodlím. Áno, milosť, jedine milosť Božia všetko pri mne vykonala. Nikdy som sa neodvážila povedať a ani sa neodvážim, kým žiť budem, že táto milosť pri mne daromná nebola, ako vyznal Apoštol Pavel. To bude veľký prejav milosti Božej, ak mi môj Pán, keď raz zastanem pred Jeho súdnou stolicou, mne nehodnej, pre svoje zásluhy a lásku prizná, že jeho milosť pri mne daromná nebola. To bude najdokonalejšia rehabilitácia. Dovtedy musím pri všetkých nedostatkoch a slabosti telesnej len využívať čas, ktorý mi ešte táto milosť uštedruje.

Veľký Lom, 16. júna

1991

Darina Bancíková

5

Divné sú cesty Božie...

Deň 13. február 1962 stal sa pre mňa dňom, ktorý hlboko zasiahol do môjho života, dňom na ktorý nemožno zabudnúť. Pred mesiacom, 7.januára zomrela sesternica Mária 1). Ani po mamičkinej smrti necítila som sa ako človek tak osamotená ako tedy. Cez polročné prázdniny mala som u seba na Drienove jej dcéru Ľudmilu. Pretože mali byť predĺžené prázdniny, istotu sme nemali, v nedeľu popoludní sme sa vybrali do Bystrice k bratrancovi Paľovi 2), u ktorého bývala a chodila do školy. Lyda 3) nás prijala divným spôsobom, plným výčitiek, neopodstatnených. Po čase ju to prešlo. Rozhovor sa točil okolo nebohej Marieny. Paľo i Lyda mali plno výhrad voči nej. Ja som ju mala rada i pri jej chybách, veď ma ich každý a ich výčitky ma boleli a spôsobili, že ma príšerne rozbolel trojklanný nerv. Od bolesti som skoro nespala celú noc. Ráno sme s Ľudmilou sa vracali na Drienovo. Mala som stále také bolesti, že som si musela ľahnúť. Chcela som zabaliť balík Belkovi 4), posielala som pre Jurka jablká, ale nedokázala som. Skoro som si ľahla. Ráno som vstala asi o ôsmej a kým sa Ľudmila obliekala v izbe, pripravila som raňajky a začala som jesť. V tom sa otvorili kuchynské dvere a vošli 4 páni. Asi v predtuche niečoho nepríjemného, úplne som stuhla. Spýtali sa na mňa. Zaviedla som ich do kancelárie. Tu mi jeden, kpt. Kubíček, oznámil, že som v podozrení, že ukrývam tajné protištátne spisy, žiadajú ma, aby som ich vydala. Prokurátor nariaďuje prehliadku bytu. Môžem sa proti tomu odvolať, ale nemá to odkladného účinku. Okamžite zavreli dvere na fare a rozliezli sa po nej. Ja som všetko brala celkom naľahko, necítila som sa vinnou. Mrzelo ma, že je všade zima, ba dokonca som zakúrila ešte aj v druhej izbe, v kancelárii horelo. Ľudmila sedela zatiaľ v kuchyni. Začali prehliadať byt. Jeden hovoril, že kedysi študoval ev. teológiu, obsadil kanceláriu a študoval cirk. veci spolu s kpt. Kubíčkom, dvaja izby. Šofér bol poruke, aby ma sledoval. Po chvíli prišiel predseda JRD Šebeň v zastúpení MNV. Po celú dobu čítal Winnetoua, ktorého našiel na písacom stolíku. Ako som sa neskôr dozvedela, tajní sa stále obzerali, báli sa, že sa zhromaždia cirkevníci. Na druhý deň mala byt výročná schôdza JRD, na to sa pripravovali a okrem toho bol taký sychravý čas, že nebolo vidieť živej duše. Keď som šla na drevo so šoférom, bola pred domom pí. kurátorova Škodová, ale tá nič netušila a ani ma nezbadala. Pri prehliadke všetko prezerali, veď trvala od 9-tej do 14-tej. Vyberali oni von, mne dovolili vkladať, aby aspoň relatívny poriadok bol po nich. Dovolili mi ísť navariť pre Ľudmilu obed, i najesť sa mi, ale mne jedlo nešlo hrdlom. Po prehliadke mi oznámili, že pôjdem s nimi, že na druhý deň sa vrátim. Ľudmila sa musela rýchlo pobaliť, šla aj ona. Šebeňa poverili, aby sa postaral o sliepky. Faru zavreli, 6

kľúč mi dali. Prišli na dvoch autách. Keď sme opúšťali Drienovo na aute, to bol pocit, ktorý sa nedá opísať. Vo Zvolene sme zastali pred bezpečnosťou. Tam pýtali odo mňa kľúč. Vtedy som pochopila, že sa nevrátim. Nevedela som však rozumom pochopiť, prečo mňa zaisťujú. Počula som, že zaistili už Pavlova, Velebného, ale prečo mňa by mali, zdalo sa mi vylúčeným, hoci som ani menovaných z ničoho nevedela obviniť. V Bystrici sme najprv zaviezli Ľudmilu do blízkosti bytu, tam ju vyložili, rozlúčili sme sa a ona išla domov. Aj kým sme stáli vo Zvolene, nenechali ma s ňou v aute osamote. Potom ma zaviezli do väznice. Zdalo sa mi, že snívam. Iste som aj vyzerala celkom vyjavená. Najprv ma poručíčka prijala. Jediný raz sa mi dala do známosti, že ma pozná asi podľa mamičky, ktorú poznala podľa nejakej známej. Prezradila mi, že som zaistená na 48 hodín. Po spísaní formalít a po odobraní šperkov zaviedla ma do druhej budovy, kde som všetko zložila a obliekla sa do väzenských šiat. Totiž musela som ísť tak, ako som bola. Bola som síce v čiernom, ale v starom. Pripravovala som sa doma prať. Odviedla ma do cely č.2., kde som videla stáť dve ženy. Nechala som tam deky a hneď ma viedli na poschodie, kde boli vyšetrovačky. Netušila som, že veľa razy pôjdem tými schodmi a že hore strávim desiatky hodín, ktoré sa mohli počítať na stovky. Hore bol kpt. Kubíček, ktorý po celú dobu viedol vyšetrovanie a za chvíľu prišiel náčelník. Chodieval potom dosť často, vždy s nejakou vecou tak podanou, že úplnú hrôzu na mňa púšťal. Ešte sa nepodarilo nikomu od detstva vyvolať vo mne taký strach, ako tento náčelník. Keď vchádzal do vyšetrovne, srdce mi od hrôzy prestávalo biť. Neskôr som si naňho zvykla a už mi niečo chybovalo, ak nevošiel. Pri úvodnom rozhovore pohovoril mnoho, rôzne veci, bez súvisu, raz som nevedela, do chce. Keď mi povedal, že som obvinená z podrývania republiky, od údivu som vypleštila oči. Zároveň sa mi v mysli predstavil stolec, na ňom p. prezident, ako ho ja rýľom podrývam. Ináč týždeň trvalo, kým som pochopila ako-tak, to som obvinená z ilegálnej činnosti, to boli ilegálni biskupi, ilegálne vedenie cirkvi atď., o čom som vtedy prvý raz počula. Zaujímavé, to hneď v úvodnom rozhovore náčelník spomenul: čo ste nešli iné študovať, medicínu, či vám aj sesternica neradila iné? Neviem pochopiť, kde nabral informácie. Mariena totiž mi chcela dopomôcť k inému povolaniu, keď videla, ako babre so mnou vedenie cirkvi, bola presvedčená, že vždy tomu tak bude. Bol to však rozhovor medzi nami dvomi. Odkiaľ to vedel náčelník? Na cele dve ženy boli, K. od Prievidze, ako som sa neskôr dozvedela, bola tam daná kvôli tomu, aby odo mňa ťahala veci, a Ema Gallová z Mikuláša, dobre známa, bola tam kvôli neprihlásenému zlatu. K. tvrdila, že kvôli nejakej finančnej machinácii. Ako som sa dozvedela, nebola tam prvý raz, totiž vedela o voľnej väznici dopodrobna hovoriť, tvrdila, že to vie od priateľky. Mala 7

výhody, dostávala balíky, ba aj domov šla a kadečo si priviezla. Keď som sa vracala z vyšetrovačky, vždy na mňa útočila, neraz tak, že som jej povedala: Vy tu so mnou horšie zachádzate ako tí hore. Prehlasovala, že mi chce pomôcť, aby som sa priznala. Ja som sa nemala k čomu priznať a nehovorila som ináč hore ako v cele. Ináč ma ani nenapadlo K-ej nedôverovať. Poznala ujka Riečana 6) a celú jeho záležitosť, ba tvrdila, to bola u nás a videla ma na fotografii. Keď človek sa dostane na celu, tam za tie dlhé dni povraví celkom cudziemu spoločníkovi také veci, čo neraz nepovie ani najbližšej priateľke. V utorok som nastúpila. V stredu popoludní prišiel prokurátor Kováč s klepicou, spísal zápisnicu a uznal, že ma treba ponechať vo väzbe. V piatok odišla Emka Gallová na súd do Mikuláša. V cele K. viedla rozhovor, ktorý ma mal ovplyvniť, spomínala, keď sa niekto nechce priznať, ako ho dali do čiernej cely. Raz som o tom podula, že v takej kedysi mlátili väzňov. Tento rozhovor mal na mňa vplyv, ale v inom zmysle. Raz prišiel pre mňa dozorca. Nezabudnem na štrkanie kľúčov. Keď kľúče zaštrkali, to v nás srdce usedalo, pre koho idú, do ktorej cely. Keď sa dvere otvorili, museli sme stáť v pozore, šatku na hlave. Keď ma viedli, ruky som musela mat vzadu a kým niekde dvere otvárali, tak obrátená čelom k stene. Dozorca ma viedol, ja podľa už zvyku, beriem sa hore, on ma vedie dolu, na prízemie. Cely boli na prvom, vyšetrovne na druhom poschodí. Vtedy som ešte nevedela, že treba držať hubu a krok, spýtala som sa, kde idem, odvrkol mi niečo, asi také, nič ma do toho. Išli sme na koniec chodby, otvoril dvere - tma. V momente sa mi vynorila tmavá cela, kde ma idú biť, že nechcem hovoriť. Za chvíľu však rozžal svetlo a zistila som, že ma ide fotografovať. Z chuti som sa potom tomu na cele smiala. Fotil ma tri razy, na tretí raz povedal, to ho šľak trafí, ak sa mu zase nepodarí fotka. Tento dozorca robil aj odtlačky prstov, evidenciu, ako s takým zločincom. Ináč mal dojem, to som už bola vo väzení, keď tak šikovne robím odtlačky z celej ruky. Robila som to však prvý raz. Inokedy prišiel pre mňa zdravotný - na prehliadku k väzenskému doktorovi, tiež väzňovi. V Pardubiciach som sa od politických dozvedela, že patril do ich skupiny. Vyspovedal zo všetkého ako lekár a zdravotný mi pod silnou lampou prezeral vlasy, hľadal vši a naraz som nechápala, prečo mi káže dať dolu nohavice. Hľadal aj dolu - to sa však volá filcky. Lekár sa zohol za písací stroj a škerdil sa. Vši a filcky hľadal zdravotný aspoň raz mesačne. Hrozne trápna prehliadka. Raz v cele mu povedala pani Kyseľová, aby si to vážil, že prezerá pani farárke. Poznamenala som, že je prvý muž, ktorý sa tam díva. V prvé dni som bola celkom bezstarostná, bola som presvedčená, že z toho nič nebude. V prvý deň síce mi povedali o rozklepaní recenzie br. f. Struhárika o Jaroslavského knihe Biblia pre veriacich a neveriacich. Neprikladala som tomu veľkú váhu a predsa nakoniec ostala mojou jedinou vinou. Pri vyšetrovaní nevedela som, čo vlastne chcú. Na kadečo sa spytovali, čo nemalo súvis. Pritom som 8

nevedela zistiť kto je zavretý. Neraz som mala dojem, že sme veľa. V úvodnom rozhovore totiž náčelník sa ma spýtal, kde som mala byť zajtra - totiž na stredu som sa dohovorila, že prídem aj s Ľudmilou do Víznerov 7) na Dačov Lom. Spýtal sa ešte, kde je teraz Juráš 8). Povedala som: V Bátovciach. Odpovedal otázkou: Aj teraz je tam? V skutočnosti bol už týždeň zaistený v Košiciach. V prvú nedeľu bola som aj veselá, aj do spevu mi bolo. Iste o všetkom ich informovala Kamenická, lebo potom ináč začali. Veď mi raz aj povedal náčelník: Buď budete hovoriť, alebo s vami ináč zatočíme. Ja som však nevedela, čo mám hovoriť. Hore mi dali písací stroj, aby som písala o svojom živote, najmä o stretnutí s pani Götlind 9). Neboli s mojim písaním spokojní. V sobotu popoludní býval pokoj. Ale 24. februára v sobotu ma zavolal hore náčelník, dával mi rôzne otázky, podivné, chcel však zistiť, čo viem o tajnej vysielačke, ktorú mal mať údajne Juráš, či mu nepomáhal švagor Ivan 10). Dal mi rôzne otázky, písací stroj na celu a mala som na ne odpovedať. Ani v jednu nedeľu nevyšetrovali, ale 25. februára ma predpoludní zavolal náčelník. Pretože v nedeľu slabo kúrili a hore bolo chladno, dal mi urobiť čaj. Vôbec celkovo zle kúrili. V najtuhšej zime vo februári prasklo ústredné kúrenie, takže sme sedeli zabalené v dvoch dekách. Vetrať sa muselo, umývali sme sa pri otvorenom obloku v ľadovej vode do pol pása. Chrípku nikto nedostal, ale ja taký kašeľ, že sa celá chodba od neho ozývala.

Čo sa týka zdravotnej stránky, vo vyšetrovačke je veľká starostlivosť, nedopustia, aby sa niekomu niečo stalo. Síce zdravotný na moju poznámku o žlčníkovej diéte povedal: Nebojte sa, tu je to ako nemocnica, tu vám všetko prejde. Je pravdou, pri takej životospráve von by človek hneď ochorel, tam nie. Zato však von potom cíti dvojnásobne následky.

Najnepríjemnejšia chvíľa vo väzbe je budíček. Čo zase človeka čaká? Budíček bol o 6-tej. Do siedmej urobiť osobnú toaletu, poriadiť celu, všetko dať do poriadku. Oblečenie bolo: tepláky - v zime v lete. Spáva sa na slamníku, trochu nad zemou, tri deky, dve plachty, slamník pod hlavu. Cela bola 3 krát 2 m, vysoká 3 m. Slamníky boli uložené nad sebou cez deň, deky presne poukladané. Záchod, jedni ho volajú turecký, my francúzsky, so šlapami, kde sa treba zohnúť, bol v cele, aj vodovod. Jedlo rozdávali do vojenských šálok, položili k dverám - ako psom. Odtiaľ ho jedna brala. Keď sa otvorili dvere, pri dverách vždy dvaja stáli. Ináč tie dvere boli zatvorené na spôsob trezoru. Hrozný pocit, keď sa dvere zatvorili. Krátko po raňajkách ma brali hore, kde som zostala až do obedu. Neraz som nešla ani na vychádzku. Chodievalo sa po celách. Pred odchodom z cely a po príchode nás ohmataním prezerala veliteľka. Raz som sa vrátila večer z vyšetrovačky. Priviedol ma mladý dozorca a v horlivosti začal ma hmataním, ale len po rukách a chrbte, prezerať. Druhý dozorca bol kúsok od neho, doletel s poznámkou, že ženám sa to nesmie robiť. 9

Prechádzali sme sa v ohradách, po celách. Cestou ta a späť nesmel nás a ani my nikoho vidieť okrem dozorcov. Ohrady mali vysoký plot, takže sme len nebo videli. Napriek tomu ešte jeden dozorca z vyvýšeného miesta nás pozoroval. Niektorý bol taký, že nedovolil mať ani voľné ruky, ale i počas prechádzky držať ich za chrbtom, dokonca ani sa spolu zhovárať. Báli sa, aby niekto nepočul naše hlasy z vedľajšej ohrady. S cigánkami si neporadili. Tie si potichu po cigánsky mrmlali pod dojmom, že spievajú, a ak bola druhá vo vedľajšej ohrade, dohovorili sa. Vyšetrovanie pokračovalo aj popoludní až do večere. Bolo to také vypätie, že som mávala na čele žily ako povrazy navreté - ako mi hovorievali na cele. Taká som bývala unavená, že len čo som si ľahla, zaspala som, hoci sme spávali pri svetle a s odokrytou tvarou, aby na nás po celú noc videli. Ten spánok bolo Božie dobrodenie. Dňa 19. marca preložili nás s K-ou do vedľajšej cely, č. 3. Museli sme ju vyriadiť po chlapoch. Strašne sekírovali s riadením, ale zdá sa, že s mužmi si buď v tomto ohľade neporadili, alebo boli k nim miernejší. K-ej podarilo sa vykuknúť oblokom a podľa jej opisu asi v ten deň zaisťovali dp. biskupa Čobrdu. Dňa 29.marca odišla K. domov. Tvrdila, že advokát jej povolil, že môže si ísť domov zariadiť finančnú záležitosť. V skutočnosti mala ako vzorná väzenka, iste za zásluhy, týždeň voľno. Po cely čas ma nechali samotnú a dňa 4.4. sa vrátila ku mne späť tak nabalená, že jej zásoby pomáhal niesť sám oddielový. Ináč kto mal peniaze, každý týždeň mohol si u oddielového objednať za určitú sumu nejaké veci na prilepšenie alebo toaletné potreby. Deň pred jej návratom, 3.apríla popoludní som bola na výsluchu. Stále som príšerne kašľala. Podľa všetkého som vtedy prekonala nejaký zápal, lebo po návrate z Pankráca mala som zápal a lekár konštatoval, že som už jeden prekonala a bol infekčný. Na výsluch prišiel počúvať istý Babiar, ktorý mal na starosti Otta Víznera s tým, že s Ottom skončil, prišiel počúvať. Nemohol počúvať môj kašeľ, priniesol mi čaj s citrónovými tabletkami. Na ten čaj nezabudnem, tak mi dobre padol. Asi 8. apríla predĺžili vyšetrovaciu dobu. Podľa toho, čo všetko možné od nás chceli, na čo sa už bohužiaľ ani neviem rozpamätať, mala som dojem, že neskončíme ani do Vianoc. A naraz 10. apríla zakončili vyšetrovanie a už neboli na nič zvedaví. Väčšina výsluchu sa točila okolo osláv z príležitosti 70 - tich narodenín dp. biskupa Čobrdu. Podľa nich vtedy bolo založené ilegálne vedenie cirkvi, vlastne ja som až vtedy pochopila, o čo ide, keď mi po týždni prečítali úryvky z Jurášovej výpovedi: spomínal krúžky, ktoré si vypracovávali prípravky pre Nedeľné besiedky podľa výpovedi uvádzal ich ako krúžky ilegálne, ktoré boli či mali byť akýmsi základom pre akýsi odboj proti štátu. Ja som vtedy nikdy na ne tak nehľadela. Vôbec Jožko Juráš pohovoril veci, ktoré nám len on bude môcť vysvetliť. Totiž niektorí vyšetrovatelia tak šikovne dávali otázky a tak šikovne štylizovali, že človek by si bol podpísal ortieľ smrti ani by o tom nevedel. Napr. pri čítaní výpovede našla som vetu: Čobrda, Ruppeldt, Struhárik, Vízner, Juráš a ja sme boli najviac reakční a proti štátu (presne ju už neviem štylizovať). Keď som poznamenala, že som to nepovedala, kpt. Kubíček poznamenal: Dokážte, že nie ste a bola som odbavená. Všetky návštevy zo 10

zahraničia chápali ako vyzvedačov. Najviac nepríjemností som mala pre pi. Götlind zo Švédska. Pre ňu mi dali ďalší bod paragrafu - styk so zahraničnou či cudzou mocnosťou. Chudina, keby o tom vedela. Vôbec najviac ťažkostí mi narobili moje vlastné listy, ktoré si farári odkladali ako nejaké vzácne relikvie. Ani som sa nepamätala, čo som tam popísala a na čo som reagovala. Ja som cudzie dopisy pálila. Bolo pre to na mňa zle, že iste boli závadné. Zvlášť za to som sa modlila, aby nenašli zase nejaký môj dopis. Proti napísanému nemohla som protestovať a tak potom som povravela, čo by som ináč nebola, lebo nebola by som si spomenula. Takto sa dostal na program Samko Velebný, o ktorého rozhovore s bisk. Niegrenom mi hovoril Kasanický. Samko Velebný mi túto výpoveď zazlieval. Divné však, že ani jeden farár mi nezazlieval, keď som im písala správy z cirk. života. A potom, kto im kázal, aby si odkladali moje dopisy? Iba mi narobili ťažké chvíle, bez ktorých som mohla byť. Najťažšie srdce som mala na dp. biskupa Ruppeldta. Hanbím sa teraz za to, ale vtedy som mu priala, že radšej mohol podľahnúť chorobe. Hrozné také povedať, ale do hroznej situácie ma dostal. Nielen že si odkladal moje dopisy, ale aj odklepy listov mne písaných. Dr. Jurkovičovi 11b) napr. napísal o mne, že píšem zaujímavé dopisy, úplné správy z frontu a mne raz poznamenal, že mala by som si ich odkladať, bol by to výborný príspevok k mojej autobiografii. Dali mi tí autobiografiu až sa mi kečka parila. Výpisy z jeho a mojich dopisov mali asi na 15 stranách. Celé dva dni ma pre ne vyšetrovali. Hrôza vopred na mňa šla, do si počujem, čo som popísala a čo z toho narobia. Veď som písala len o našich problémoch, ťažkostiach, bohužiaľ o radostiach som nepísala, lebo ich nebolo, ale z každej veci narobili problém vrcholne nebezpečný štátu. Okrem toho všetkého, zvlášť mi narobil nepríjemnosti pre pí. Götlind. V liste ma vyzval, aby som ju informovala. Nemienila som ju. Po návrate zo stretnutia v Praha písala som dpb. Ruppeldtovi o stretnutí i o tom, že som kritizovala dpb. Chabadu, že máme tlač obmedzenú a nemôžeme tak pracovať ako predtým. Informovala som ju pod vplyvom toho, čo som videla v Čechách. Tam jej ukázali krásny cirk. život v zbore ses. Srnkovej 12), už vopred bola o všetkom informovaná z angl. knihy o Čechách. Ja som jej nič nemohla dať. Keď sa ma spytovala, ako je to u nás, povedala som len pravdu. Totiž na Slovensko sa nemohla dostať, hoci práve chcela ísť k lut. cirkvi a vidieť ako ženy v cirkvi pracujú. Potrebovala to k boju za ordináciu žien vo Švédsku.

O konfirmácii, o poriadku služieb Božích, úvode matky a apoštolskej sukcesii som ju

informovala dodatočne listovne, všetko som si preložila, čo sa dalo, z Agendy. V súvise so sukcesiou fotografiu pamätnej tabuli na návštevu biskupa Söderblooma mi vyhotovili na GBÚ 13). Najmä pre sukcesiu bolo zle. Vyslúchal ma jeden, ktorého som nazývala chuligán pre hypermoderné obliekanie. Vôbec nemal poňatia, čo je to apoštolská sukcesia, táral nezmysly, vtedy som sa nezdržala a odporovala som mu, na do on sa rozkríkol: Vyšetrujete vy mňa alebo ja vás. Bol prítomný aj náčelník. Za chvíľu sa pobrali preč, iste ten výsluch skončil sa pre nich fiaskom.

11

Obyčajne vyšetroval ma len kpt. Kubíček, ale pod chvíľou niekto prišiel, najčastejšie náčelník. Raz mi povedal: Viete ale elegantne klamať. Bolo to pre mňa horšie ako keby mi bol desať zaúch dal. Hovorila som len pravdu. Raz som mu to aj povedala, viackrát takú poznámku mi nepovedal. Keď som prišla hore a našla som tam 3 - 4 a klepicu, už som vedela, že ma berú do parády, chci dostať zo mňa nejaké priznanie. Raz robil úvod k tomu jeden Čech. Najprv pohovoril kadečo nesúvislého a potom zakončil: Keby ste dostali pár faciek ako Juráš pred 9

rokmi, tak by sa to z vás sypalo.

Poznamenala som: Juráš tvrdil, že ho nebili a ja nemám prečo klamať. Nebili ma, ale v spôsobe ich zachádzania sa vyskytli štyri momenty: urážky, ponižovanie, hrozby, vyvolávanie strachu. Uvedomovala som si však, že raz to nevydržím a či im dopriať radosť z víťazstva. V jedno ráno, keď zase prišli 5 a klepica, pred započatím výsluchu som povedala náčelníkovi celkom pokojne: Pán náčelník, dajte mi podpísať, všetko vám podpíšem, i to, že ste so mnou nič nerobili. A usmrťte ma. Len aby sme vám už dali pokoj?

- spýtal sa. - Áno - odpovedala som. - Na to dal všetkým

pokyn odísť, v ten deň nevyšetrovali ani oni ani môj vyšetrovateľ a odvtedy to bolo znesiteľnejšie. Priznám si, že som mala aj strach, iste aj od toho i od napätia tak sa mi svalstvo triaslo, že sa triasli na mne tie veľké tepláky. Ducha mi však nezlomili. Neraz mi až zuby cvakali, ale svoje som si povedala. Pravdivo vystihol ktosi, asi kto mal možnosť nahliadnuť do vyšetrovania, že gestapo nebolo nič proti tomu, ako nás duševne trápili. Ja som si ináč pripomínala ako doplnkové čítanie. Keď si niekto nemohol na niečo spomenúť, brali ma. Je pravdou, kde sa dva cirkevné hrachy bili, bola som tam, bola som všade, všetci si ma zapamätali a vedeli, že som mala dobrú pamäť. Vtedy sa na mňa odvolali. Ej, veru som mala neraz zlosť na farárov, do priam so mnou trpeli. Často pri vyšetrovačke sa vracali k výroku žalmu: Hospodin je môj pastier. Malo to niečo znamenať. Až neskôr som sa dozvedela, prečo sa pýtali. Deň po zakončení výsluchu, 11. apríla, volali ma hore. Znovu, už neviem po koľký raz, preberali sme oslavy 70-ky dpb. Čobrdu. Totiž od začiatku až po odprevadenie farárov som bola prítomná. Popisovala som vždy túto oslavu - podľa mňa nezávadnú. Kázal na nej Vajdička. Neraz sa ma spýtali, či popíšem túto oslavu aj pred Vajdičkom. Prečo nie, veď nič zlého na tom nie je. Jediný raz som sa stretla so spoluobvineným. Sedel vo vedľajšej cele s takým zničeným výrazom až mi skoro zle prišlo. Mali ho iste vopred v poriadnej paráde. Tvrdil, že na oslavách nekázal, neviem, prečo si nemohol spomenúť, keď na tom nič nebolo. Porozprávala som postup oslavy, vlastne poriadok bohoslužobný. Pritom síce pripomenuli mu, keď som raz bola uňho v Martine prednášať, že ma kritizoval. Mrzelo ma, že som sa raz podriekla. Ja som však chcela dokázať, že nebola som príliš horlivá ako tvrdia, veď ma kritizovali a chceli počuť odo mňa aj viac. Nechtiac som obvinila Vajdičku. Stretnutie netrvalo dlho, ale tak ma rozrušilo, najmä pohľad na tak zničeného a že som musela ja mu túto kázeň pripomínať, že ma tak rozbolela hlava, že hneď výnimočne prišiel zdravotný 12

na celu a dovolil mi ľahnúť si. Viem, že tým stretnutím som Vajdičkovi nepoškodila a vlastne nebolo na tom nič zlého, veď mu našli tú kázeň medzi materiálom a predsa mal na mňa br. f. Vajdička ťažké srdce. Pri ceste zo súdu z Prahy jeho syn Maroš mi povedal: Zlé je mať takého spoluobvineného, ktorý len pravdu hovorí. V piatok, dňa 13. apríla zaviedli ma hore do inej miestnosti a tam ma čakal kpt. Kubíček ešte s jedným novým. Vysvitlo, že je to vyšetrovateľ Madarásov 14) a prišiel ma vyšetrovať. Boli milí, spytoval sa ma, ako sa mám, ako sa cítim, čo si o nich myslím. Na to kpt. Kubíček povedal: Naozaj, ešte ste nám nepovedali, čo ste o nás počuli. A ja pohotove: Podľa toho, do som počula o ŠB, dostať sa do rúk ŠB, to aby si človek dal vopred na pohreb zvoniť. Keď obidvaja sa prestali usmievať, uvedomila som si, že som ich zasiahla. Rýchlo som poznamenala, že slušne so mnou zaobchádzajú, že je to nie také ale, najmä že je ku mne slušný kpt. Kubíček. Síce o ňom sa vyslovil aj jeden iný príslušník, že som dostala slušného vyšetrujúceho. V Bystrici spolu aj s tými, čo ma zaisťovali, stretla som sa so 17 vyšetrujúcimi. S výpoveďou v súvise s Madarásom neboli so mnou spokojní, že som málo spomenula. Nevedela som o ňom nič zlého, čo som mala povedať. Jediné zlé – podľa nich - bolo, že bol veľmi horlivý. Iné zlé som povedať nevedela. Prečo sme boli proti štátu, hoci sme kritizovali vedenie cirkvi a nie štát? Vysvetlili mi to: nové vedenie cirkvi ma dôveru štátu. Keď tedy ich kritizujeme, keď sa proti nim staviame, kritizujeme štát, staviame sa proti nim. V tom bol hlavný kameň úrazu. Dňa 19. apríla som dostala prvý dopis z Drienova a to z MNV. Oznámili mi, že prišiel nový farár, potrebuje sa ubytovať. Vtedy mi prišlo hrozne ľúto. Nie preto, že prišiel nový farár, ale uvedomila som si, že som na ulici, keď sa domov vrátim. Mojim domovom bola fara na Drienove. Bola som presvedčená„ že na Drienovo nebude chcieť ísť nikto a veci mi ostanú na pokoji. Na šťastie sa v tomto ohľade br. f. Lajtoš zachoval veľmi pekne. Veci ostali na pokoji. Z MNV mi už predtým mala prísť odpoveď na môj dopis, ale nedostali môj dopis. Zvláštne, že ostatní aj dopisy dostávali, ba aj balíky, i návštevy a ja nič. Nedostala som ani Belkov dopis. Na druhý deň, 20. apríla, mi čítali výpoveď Milana Dunajčíka 15). Mňa sa nedotkla poznámka na začiatku, že ma pozná ako reakčne zmýšľajúcu. To každému vedeli tak vbiť do hlavy, že to hovoril naspamäť, ale na konci poznámka, ako keby som mu bola svoje pomôcky natískala. Neskôr mi vysvetlil, že aký nátlak naňho robili a že popísali, čo nepovedal. Chcel potom o tom napísať aj na Najvyšší súd, ale nebolo treba. Jeden vyšetrujúci, zástupca náčelníka, ja som ho volala marxistom, často chodil s rôznymi poznámkami do vyšetrovne, z ktorých mi neraz bolo horúco od rozhorčenia a i zlosti. Je výroky boli: 13

Čo tu sedíte ako zmoknutá sliepka? Teraz robte hrdinku. - Budete vďačná ŠtB, že vás zaistili, lebo vám z krku zobrali slučku, do takej situácie by ste sa boli dostali. (Narážal tým na pí. Götlind - to som naozaj nevedela pochopiť). Čo je nevesta Kristova? - Mali sme sa stretnúť pre 20 rokmi. Na to poznamenal prítomna klepica, menovali ju pí. Norka: No, možno neboli by ste sa sem dostali. Mala som chuť povedať: Čo keby sme sa boli obidvaja tam dostali? - Ide to z vás ako z chlpatej deky. Na to kpt. Kubíček povedal: Naozaj, všetci mi hovoria, že mám najtvrdší oriešok. - Dúfam, že nebudete už farárkou. Dáme vám nejakú ľahšiu prácu: budete sliepky chovať na JRD, ja budem svine. – nerobíte si zo všetkého srandu? V sobotu dňa 5. mája ma čakal vo vyšetrovni Dr. Mésaroš v zastúpení môjho advokáta Dr. Michalicu. Prečítal protokol a paragraf – trest od 3 -10 rokov. Rozľútostilo ma to. Dr. Mésaroš ma upokojoval, že to ešte nemusí byť rozsudok. Výhľady neboli najružovejšie. V nedeľu, 6. mája odišla preč K.. už predtým o tom vedela, tvrdila, že pôjde preč. Dozvedela som sa, že odišla do cely oproti k inej väzenke – iste ďalej pokračovať v činnosti ako pri mne. Bola som zase sama na cele až do soboty, 12. mája, kedy ma preložili do druhej budovy na celu č. 18 a ku mne prišla pí. Ky. Zo Serede, veľmi slušná pani, teraz zavretá pre obchod s poľskými šatkami. Pred 10 rokmi bola pre kat. akciu. Hrozné veci mi hovorila, čo vtedy prežili. Povedala, že teraz väzenie je rekreácia proti tomu, čo bolo pre 10 rokmi. Ona mi dokazovala podľa toho, aké výhody mala K., že bola dosadená ku mne. Ba počula od druhej, takej podobnej, že bola daná ku mne, aby zo mňa ťahala. No určite veľké zásluhy si nezískala. Nemala ako. Na Žofiu, 15. mája hneď po obede volali ma do novej budovy na výsluch. Čakal ma tam Jurášov vyšetrujúci. Držal ma tam až do večeri. Preberal všetky otázky, najmä o vysielačke. O tej povedal, že ma už nebude trápiť, že Juráš povedal, že som o tom nič nevedela. Prišiel preto za mnou, lebo Juráš sa vo svojich výpovediach často na mňa odvoláva. To som pociťovala pri vyšetrovačke. Priznala som sa Danke Jurášovej 16), že také ťažké chvíle, také nerváky som preňho prežívala, že som si neraz povedala, že snáď budem aj to ľutovať, že som sa niekedy s Jurášom zoznámila. Vyšetrujúci prečítal mi, ba dal mi prečítať niektoré Jurášove výroky. Podpísal to, ale tam boli také veci, že som bola priam zhrozená a povedala som, že takého Juráša som nepoznala. Poznamenal, že v mnohom si budem musieť zmeniť mienku o Jurášovi. Dozvedela som sa, že citát Hospodin je môj pastier mal byť znelka tajnej vysielačky. Farári v rôznych krúžkoch – to bola opora pre budúce povstanie proti komunizmu. Bol tam Jurášov výrok: Keby bolo treba povstať proti komunizmu so zbraňou v ruke, hotový je to v tú chvíľu urobiť. Juráša som poznala ako človeka, ktorý bol proti vojne. Ináč na súde už hovoril tak, ako som ho poznala. Čiže nemožno ho odsudzovať, o všetkom musí on sám povedať, on jedine môže zodpovedať niektoré otázky. Celkove bral všetko na seba, bral ako baran na rohy. Neraz 14

v horlivosti viac škodil človeku ako osožil. Napríklad pri mne ohľadom podávania správ z cirk. života – urobil ma úplnou vyzvedačkou, potom mojím poslaním v Komárne 17), tvrdil, že na jeho pokyn som tam šla, hoci skutočnosť bola taká, že mi zazlieval, že som tam šla. Šla som tam na radu dpb. Čobrdu, lebo som tam mala prednášať o ordinácii žien. Čo som počula z Jurášovej výpovede od vyšetrujúceho, nevedela som sa za tri dni spamätať. Po tomto rozhovore dostala som závrate, tlak mi stúpol na 150, potom klesol pod vplyvom liekov na 100. lekár tvrdil, že je to nervového pôvodu a musím to sama premôcť. V sobotu, 19. mája naraz cez oblôčik pýta sa ma oddielový, či poznám v Štiavnici Dr. Bancíkovú. Zprvu mi prišlo na um, či tam neprišla naša Naďa 18), mala tam ísť, potom som si uvedomila, že sa teraz volá K.. Počula som, že v Štiavnici bola istá Dr. Bancíková, o ktorej si mysleli, že je mi sesternicou, ba tvrdili, že si s ňou najlepšie rozumiem. Hovoril mi to tamojší br. f. Koryčanský, ktorý ju preto aj navštívil a ona nevyvrátila mienku, že mi je rodina. Možno sme rodina niekde v štvrtok kolene, ak pochádza od Skalníka. Prečo sa ma na ňu spytuje, oddielový mi nevysvetlil. Neskôr von som sa dozvedela, že asi v tom čase sa vydávala za prokurátora. Možno preto si overovali jej príbuzenské vzťahy a dávali ju do súvisu so mnou. Raz som si myslela, či nie je zaistená. Naraz ma vzali hore a kpt. Kubíček mi povedal, že mu hlásili, že sa chcem s ním zhovárať. Veľmi ma to prekvapilo, lebo som to nežiadala. Vynašiel sa a dal mi prečítať aspoň dva mesiace starý prípis KNV, ktorým mi berie štátny súhlas. Dni plynuli v očakávaní. Keď som nebola na vyšetrovačke, čítala som. Prečítala som v Bystrici 71 kníh, také knihy, ktoré by som nebola von nikdy čítala – bola by som na ne ľutovala čas. Keď som bola sama, cez deň som prečítala aj vyše 300 strán. V utorok 5. júna ma zase vzali do druhej budovy hore. Čakal ma tam predseda senátu Dr. Kubek s klepicou. Spísali akými protokol, jednal veľmi slušne a písal ho v môj prospech. Na druhý deň, v stredu 6. júna, mi cez okienko dali balík. Myslela som si, že je to nákup a to bol balíček. To bol ohromný pocit, že po toľkých mesiacoch si n mňa niekto spomenul. Myslela som na Lydu. Nechceli mi totiž prezradiť. Von som sa dozvedela, že to bolo od Darky 19). Stavila sa cestou od Jožka a chcela byť so mnou, nepustili ju. Kpt. Kubíček dovolil jej dať mi balík, ale ani jej list mi nedal. V sobotu, 9. júna, dostali sme do cely novú väzenku, od Detvy, ktorá bola už viackrát trestaná, naposledy pre šatky. V utorok, 12. júna, odišla a dostali sme mladistvú. Oddielový ju púšťal slovami: Sú tu slušné ženy, tak sa správajte podľa nich. V duchu som sa usmiala, že ma trestajú pre vplyv na mládež a teraz vo väzení mám na ňu vplývať. Trestaná bola prekradnutie peňaženiek. Mala 16 preč a už mala syna. Taká bola skúsená a toľko toho vedela, že my dve pí. Ky. A ja s podopretou 15

bradou sme ju počúvali. My sme také veci nevedeli, čo toto mláďa. Kvôli nej bola aj kontrola z Prahy. Mladistvým totiž prilepšovali, kŕmili ich, dostávali také veci, o akých sa ostatným väzňom ani nesnívalo. Keď sa kontrola pýtala, akú máme stravu, pí. Ky. poznamenala: Výbornú. Totiž bála sa, že ja poviem, čo si skutočne o tom myslím a že tým len poškodím. Keď potom nadávala na stravu, najmä na grís, pripomínala som jej, ako chválila stravu, aby teraz bola spokojná. 25. jún 1962 stal sa pamätným v dejinách bystrickej väznice. V ten deň cez oblôčik žiadal oddielový metly a zrezal ich na polovicu. Príčinou bola naša cela. Deň predtým mladistvá sa dorozumievala s vedľajšou celou tak, že do metly vložila lístoček, cez oblok von vystrčila a zahla ju k vedľajšiemu obloku. V to popoludnie boli mierni dozorci, ktorí veľmi do ciel nenazízali. Upozornili sme ju, nedala si povedať, my s pí. Ky. sme čítali a dali jej pokoj. Nejako sa to prezradilo, ráno v pondelok hneď bola volaná k náčelníkovi, kde si musela ostrihať aj svoje pestovane dlhé nechty. Skoro sme doplatili na to aj my dve, ale prehlásila, že my sme o ničom nevedeli. Totiž sedela hore v obloku a do metly vložila tabak a papieriky. Ja som bola zahrúžená do obžaloby, lebo 5.-7. júla mali sme mať pojednávanie. V sobotu, dňa 30. júna, odišli z cely pí. Ky. i mladistvá. Ostala som sama.. V utorok, 3. júla, bol termín preložený. Neskôr som sa dozvedela, že preto, že chceli najprv počkať na rozsudok košického súdu, kde mal byť súdený Juráš a spol. Samota mi nebola na škodu. Predovšetkým mohla som sa dokonale vhrúžiť do modlitby. Nielen na mori, ale aj vo väzení človek sa vie tak modliť ako nikde a nikdy. A tam aj pocíti, čo je to sila modlitby. Okrem toho teraz ma rozhovormi, pripadne spevom nikto nerušil. Obidve spoluväzenky mali po súde, krátili si čas ako vedeli. Teraz sama spomenula som si na mnohé veci, ktoré mi predtým neprišli na um a ktoré mi pomohli v obhajobe. Nemyslela som si, že budem tak pokojná a tak smelá na súde ako som bola. Spôsobila to samota a modlitby v nej. Pojednávanie bolo preložené na 16.-18. júla 1962. V pondelok ráno dostala som civilné šaty. Totiž ešte pri vyšetrovačke na návod K-ej som si žiadala, aby som si mohla vypýtať šaty, lebo v tých, ktoré mám, nepôjdem. Dovolili mi napísať a sivé šaty, topánky, pančuchy, čierny sveter som dostala v balíku. V ten deň sme sa prvý raz videli všetci, ktorí sme mali byt spolu súdení. Vlastne mali sme byt len šiesti. Štyria sme boli ešte vo väzení, dvaja páni biskupi boli už von. Najprv vypustili dp. biskupa Čobrdu a potom dp. biskupa Ruppeldta. Keď nám o tomto oznámili, na jednej strane som sa zhrozila, či nie je zle, lebo sme ho často počuli sťažovať si a vedeli sme, že k nim večerami chodí aj civilný lekár, na druhej strane som sa rozhorčila, že on ide von a my musíme ostať vo väzení. Ale bola to len chvíľková slabosť, uspokojila som sa s tým, aspoň oni nech sú von, keď my nemôžeme byť.

16

Bol to zvláštny pocit, keď sme sa videli. Dozorci síce hneď nás obkrikovali, aby sme sa nedívali na seba, asi sa báli, že sa budeme dorozumievať. Každý z nás mal svojho dozorcu. Dvaja mladí, Vajdička a Vízner, mali na rukách aj retiazku, len Struhárik a ja nie. Videli to aj tí, ktorí prišli na verejne pojednávanie a boli z toho zhrození. Ako som sa dozvedela, na prvé pojednávanie prišiel Belko, na druhé nemohol prísť, bol chorý Jurko a prišla k nim aj Ľudmila z pionierskeho tábora a prišla odtiaľ chorá na akúsi infekčnú hnačku. V súdnej sieni sedeli sme vpredu, medzi nami dozorca. Dvaja páni biskupi prišli z voľnej nohy. Senát sa skladal z troch ľudí, predseda bol Dr. Kubek, rodom z Liptovskej Porúbky, dvaja prísediaci, prokurátor bol Kováč. Najprv nám prečítal prokurátor obžalobu, trochu skrátenú, tú všeobecnú časť. Zaujímavé, že stať o vysielačke, ktorú mal mať zakopanú Juráš, vynechal. Potom sme všetci odišli, ostal tam len dpb. Čobrda. Ja som mala už celý deň voľno. Ako posledná prišla som na rad okolo 10-ej v utorok. Postupne mi predseda čítal obžalobu a ja stručne som k tomu zaujala stanovisko: Struhárikove práce som klepala ešte v Bzinciach ako turanská kaplánka, podnet k rozklepaniu dal sen. Kmeť. Nerozposlala som ich. Spomenula som, aké ťažkosti som mala ako žena v kňazskej službe. Nielen že som výborne skončila štúdiá a nemohla som sa hneď dostať do kňazskej služby, ale trojnásobné útoky sa na mňa zosypali: jedni v tom videli politiku, iní videli vo mne reakcionárku, tretí zase zásadne boli proti žene v kňazskej službe. Bola som vedená a vychovávaná počas štúdia, že sa venujem práci s mládežou. Pracovala som v krúžkoch, ktoré boli povolené a ktorú prácu mi nariaďovala aj Cirk. ústava. Musela som byť v práci zvlášť horlivá. Svojou horlivosťou v práci dopomohla som k ordinácii žien. Na konferenciu do Komárna v r. 1950 bola som určená sen. Dérerom. Hoci všetci prednášatelia boli vymenení, ja som mohla isť. Farár Juráš mi to zazlieval, keď nikto nejde, nemám isť ani ja. Dpb. Čobrda mi radil ísť, odprednášať a odísť. Na schôdzu v Mikuláši, ktorá bola podnetom k našej obžalobe, som sa dostala náhodne, lebo som mala priviesť hostí do Bethanie 20). Nevidela som v tom zakázanú schôdzu, veď vtedy farári nepotrebovali štátny súhlas a vedela som, že v tom čase sa schádzali farári bez vedomia dpb. Čobrdu, hoci bol biskupom a schádzali sa preto, lebo ho chceli odstrániť. Spomenutú schôdzu som chápala ako poradu farárov. Ak ma poslali von a to na podnet f. Tomku, ktorému som tam iste prekážala ako žena, bol veľmi proti ženám v cirkvi,

tak

len

preto, aby ich neprekvapili Chabada a Pališin 21). Totiž v nich videli najväčšie zlo, pre ktoré v cirkvi nastávajú zmeny. Boli presvedčení, že títo dvaja chcú sa dostať na vyššie miesta, tedy pre osobné ambície zrádzajú cirkev, dávajú sa na veci, ktoré sú proti cirkvi. Posledné rozhorčenie spôsobilo odstránenie tabla z výkladu Tranoscia. Totiž Liptovské bratstvo venovalo dpb. Čobrdovi tablo z 17

príležitosti 70-tky, na ňom nebol Chabada a cítil sa urazený. Akonáhle prišiel do Mikuláša, ihneď telefonoval dpb. Čobrdovi,

že strana žiada odstrániť tablo z výkladu. S kýmkoľvek som sa

zhovárala o tejto schôdzi, nikto jej neprikladal nejakú váhu, ani sa nepamätali, čo sa tam zhovárali, považovali to za bežnú poradu kňazov, nikto sa nevedel rozpamätať, koľko ich tam bolo. Napriek tomu táto schôdza bola príčinou našej obžaloby. Zapríčinil to určite akýsi dopis Dr. Jurkoviča Jurášovi, v ktorom mu písal, že by sme mali sa zísť a zvážiť 10-výročie nášho boja. Juráš mi niečo povedal, čo sa tam zhovárali, ale veru sa na nič nepamätám. Keby to bolo bývalo niečo závažného, určite by som nebola na to zabudla. -Bezprostredným mojím predstaveným bol vlastne Juráš. Ako kaplánky bolo mojou povinnosťou držať sa jeho smerníc. - Podnet k organizovaniu a rozklepávaniu prípraviek dal p. sen. Šenšel ešte ako senior. - Na Drienove zvláštnu miestnosť pre nedeľné besiedky a iné som zriadila na podnet MNV, ktorý ma upozornil, že mám veľký byt, aby som neplatila veľkú daň. Schádzali sa tam aj dospelí na večierne, zasadnutia presbyteria. - Ak som niečo preložila, tak materiál bol z NDR a nemecké knihy som si objednávala cez Orbis, ktorý mi dal prospekt kníh. Nepreložila som však nič od Emila Brunnera, jeho preklad som od niekoho dostala. Vymieňali sme si materiál a mnoho vecí som nestačila ani prečítať. - Citovali pár viet z mojich kázní. Ťažko posúdiť vytrhnuté vety bez súvisu. Dokonca mi prisúdili autorstvo aj švédskych prípraviek, ktoré preložil Albini 22). - O vypracovanie poznámok k Jaroslavského knihe Biblia pre veriacich a neveriacich som požiadala br. f. Struhárika na podnet Jurášov. Zdalo sa mi to pridlhé, neraz nevhodné veci, totiž my sme pre praktickú potrebu: šikovne odpovedať na prípadné útoky, chceli niečo iné. Aspoň ja som si to ináč predstavovala. Tak som si vážila Struhárika, že by som nebola za nič na svete prácu skrátila alebo mu napísala, že to nejdem rozklepávať. Poslala som to asi siedmym, ktorí sme si vymieňali pracovný materiál. Ja som to viacej v ruke nemala a vlastne som sa už ani dobre nepamätala, čo tam bolo popísané. Pri vyšetrovaní vzala som na seba zodpovednosť, ta iste nebol by sa prejavil tak ako v tej recenzii, keby som ho o to nebola požiadal. Myslela som si, že ho len z toho obviňujú. Uvedomila som si jeho vek a hoci mi bolo ťažko na srdci, že pre takú vec mám trpieť, považovala som si to za vec svedomia vziať na seba celú zodpovednosť 23). - Pí. Götlind prišla do ČSSR preto, že u nás bola už ordinácia a vo Švédsku sa viedol o to boj. Ona, ktorá sa zaoberala otázkou žien - farárov od r. 1911 a napísala aj knihu Farárky na celom svete, kde venovala aj mne poldruha strany, chcela vidieť na vlastné oči ako u nás pracujú ženy v kňazskej službe. Práve zo socialistickej krajiny bol to pre ňu závažný argument. Na Slovensko sa nedostala, bola len v Prahe a v Příbrame. Plán jej návštevy schválilo ministerstvo a vedelo aj o tom, že ju budem so Srnkovou i ja sprevádzať. Stretla sa aj s dpb. Chabanom, ktorého som potom osobne podrobne informovala o celej návšteve. Na jeho podnet som potom o všetkom len stručne napísala. – Pracovala som tak, ako som bola naučená. Na Starú Turú ma poslalo nové vedenie a prikázalo mi tam tak pracovať ako v Mikuláši.

18

V utorok pojednávanie trvalo od rána od 8-ej až do pol druhej v noci, mali sme dve prestávky 45 min. cez obed a cez večeru. Popoludní som prišla pokojná. Mali sme však na obed kapustu, na ktorú sa žlčník vždy hneval. Teraz som bola asi rozrušená viac ako som si uvedomila. Najprv ma prehnalo a potom som dostala žlčníkový záchvat. Vyletela som von, lebo by som bola ovracala prokurátora. Keď som vyšla druhý raz, vyšiel aj psychiater, ktorý bol na celom pojednávaní – úradne pozvaný kvôli dp. Biskupom, lebo títo boli na čas na vyšetrení aj v Rimavskej Sobote. Predseda senátu chcel prerušiť pojednávanie, ale dozorcovia ma prehovárali, že dostanem lieky, že mi to prejde. Dostala som potom 4-ké injekcie, po ktorých by som bola najradšej spala. Mala som povolené byť na chodbe, keď som nemusela byť dnu. Vždy ma strážil jeden dozorca. Popoludní boli vyslúchaní svedkovia. Najprv Juráš. Keď som ho videla takého pripuchnutého a samý pupeň, až mi hrdlo stiahlo. Držal sa výborne, mal už po rozsudku, dostal 13 rokov. Pri príchode sa najprv hlboko poklonil dp. biskupom. Na otázku, v čom vidí našu vinu, najprv si nás obzrel, potom povedal, že v tom, že sme sa stavali proti ateizmu, ktorý je hlavnou zložkou komunizmu. Proti ateizmu musí sa postaviť každý farár. Kto sa proti nemu nepostaví, nie je skutočným farárom V súvise so mnou nedal sa presvedčiť, že ma nevysielal vyzvedať na GBÚ ani do Komárna. Vôbec stále tak horlivo bral všetko na seba, že neraz skoro poškodil človeku. Pohľad na Dr. Jurkoviča bol žalostný, bol cely roztržitý a tak nahluchlý, až ho bolo človeku ľúto. Kým našich krásne vyholili, z Košíc prišli neoholení a preto pohľad bol tým trápnejší. Na Dr. Gábriša 24) sa predseda úplne rozkričal, vyčíta mu, či má vysokú školu, totiž vo forme otázky, podivenie, že je vysokoškolák a tak sa vyhovára. V súvise so mnou povedal, že nechcel zo skromnosti, aby sa vedelo, že on plán prípravok vypracováva a že ma chcel viesť ako žiačku ich fakulty, aby som používala správne texty. S Ottom sme konštatovali, že sa zachoval po gábrišovsky: nepoškodil nám a seba zachránil. Tak prášil zo súdu, že ho moji cirkevníci odsúdili, ako ho vôbec všeobecne odsudzovali. Naproti tomu o Dr. Kubekovi sa vyslovili moji cirkevníci To bol jeden spravodlivý človek, a Ivan Šenšel: To bolo jedno elegantné pojednávanie. Na Proksu 25) sa predseda tiež rozkričal, ale ten sa nedal. Tvrdil, že musel podpísať svoju výpoveď, ale že si povedal, že na súde si svoje povie. On jediný zotrval na súde až do konca. P. sen. Hrdlička odpovedal dosť pomaly. Raz bola trápna situácia v súvise s jeho výpoveďou, ale potom sa spamätal a prehlásil, že i on má nedeľnú besiedku, výučbu konfirmandov atď., tedy, že je to práca povolená. Pokojne a dobre vypovedal aj Koštial 26).

19

Čítali potom výroky svedkov. Najhnusnejší pol posudok sen.Kolesára. O nás všetkých sa vyslovil, že nás pozná ako reakcionárov. Keď sme sa mali k tomu vysloviť, dpb. Čobrda sa tak rozhorčil, že ani nevstal a povedal: Keď je Kolesár pokrokový farár, tak som potom rád, že ma počítate medzi reakcionárov. Tu sa nezdržal úsmevu ani predseda senátu a prokurátor sa úplne nahlas rozosmial. Najkrajší posudok o mne podalo Drienovo 27) za všetky zložky, slušný bol posudok aj riad. Valtíniho. V posudku Milana Dunajčíka sa mi nevidel jedine výrok, že som mu akoby bola natískala svoje pomôcky. Osobne sme si to však vysvetlili. Po večeri, hodne neskoro, začali záverečné slová obžalovaných. Dpb. Čobrda začal ako prvý hovoriť niečo pred polnocou. Prítomní sa vyslovili, že to bola luteránska polnočná omša 28). Môj obhajca ho obdivoval, že v tak neskorú hodinu v jeho veku hodinový prejav a taká krásna slovenčina. Hovoril výborne, ale obhajoval seba, a tedy aj obhájil. Verejná mienka bola taká, že mal a mohol zobrať na seba viac zodpovednosti, že by niekomu z nás bol pomohol, možno aj zachránil a seba by nebol poškodil. Mne nepoškodil, ale jediné slovo nepovedal v môj prospech, hoci napr. v Prahe obhajoba jeho obhajcu sa opierala na moje výroky skoro výlučne. V Bystrici som obhajobu nepočula. Totiž obhajoby boli pred záverečnými slovami a ja som vošla len vtedy, keď sa to mňa týkalo, tedy keď začal hovoriť Ottov obhajca. Po dpb. Čobrdovi hovoril dpb. Ruppeldt, ktorý bol rozvláčny a neurobil tak dojem svojou obhajobou ako dpb. Čobrda. Lepší dojem urobil svojim výsluchom, pri ktorom sa dpb. Čobrda tváril a hovoril tak, akoby to všetko on nebol chcel, kdežto dpb. Ruppeldt priznal sa k tomu, čo v dávnych rokoch hlásal a akého bol zmýšľania. Bola taká doba. Pre rozvláčnosť predseda zakončil pojednávanie, bolo pol 2-ej. Kým nás preobliekli a dostali sme sa na celu, boli dve hodiny. Vstávať sme však museli o 6-ej. Dostala som lieky a šla som na pojednávanie. Slovo som mala posledná. Hovorila som stručne. Bola som hotová asi za 5 minút: Je nepopierateľnou skutočnosťou, že svoje povinnosti vykonávala som s veľkou horlivosťou. Vyplývalo to z môjho náboženského cítenia a viery, ako aj zo snahy dokázať, že žena dokáže pracovať v cirkvi ako muž. A hoci mi prišlo preniesť veľa trpkosti, ťažkostí, sebazapierania a odriekania, konala som v povedomí zodpovednosti za iné, že ako ja pracujem, tak budú posudzovať aj ostatné. Z toho hľadiska chápala som aj písomný styk s pí. Götlind. Pochádzala som z veľmi slabých sociálnych pomerov. Na gymnáziu som študovala dávaním privát, na vysokej škole s podporou cirkvi, za čo som sa zaviazala, že 10 rokov budem pracovať v cirkvi alebo všetko vrátim. Pri vykonávaní mojich prác zostávala som na pôd CÚ a svojej ordinačnej prísahy, nikdy som neprekročila príkazy svojej nadriadenej vrchnosti. Až do zaistenia nikto ma nikdy nekritizoval, ale naopak, bola som vždy chválená, vyzdvihovaná. Nečakala som politický zvrat pomerov, bola som však presvedčená, že cirkev 20

má svoje poslanie i v socialistickom zriadení. Áno, túžila som o väčšej možnosti práce, ako tomu bolo do r. 1948. Zameraním svojej práce chcela som vychovávať ľudí statočných, čestných, pracovitých, vysoko mravných a bola som presvedčená, že nič lepšie nemôžem vykonať i pre štát. Pri odklepávaní rôznych písomností, ktoré boli uznané za závadné, vôbec som si neuvedomila, že sa dostávam do rozporu so štátnymi zákonmi tak, ako mi to bolo pri vyšetrovaní dokázané. Nemala som úmysel dostať sa do rozporu. Že som sa dostala, to ma naozaj mrzí a skutočne to ľutujem. O výsluchu na súde sa vyslovil prítomný Dr. Ivan Šenšel: Všetci hovorili i o ateizme, len Bancíková o nevere. Dostalo s mi mnoho „poklôn“ za odpovede na súde. Keď som po výsluchu prišla na celu, sama som žasla nad sebou, kde sa to vzalo vo mne, lebo som sa za takú múdru nepovažovala. Uvedomila som si s hlbokou vďakou – a dodnes pokorne za to ďakujem – že i pri mne sa splnili slová Pána Ježiša: „A keď vás budú vodiť... pred súd a vrchnosti, netrápte sa, ako a čím sa brániť alebo čo hovoriť, lebo Duch svätý vás práve v tú chvíľu naučí, čo hovoriť“ (Lk 12, 11.12). Pred mojimi záverečnými slovami sa ma však predseda spýtal, či sa cítim dobre, či môžem hovoriť. Cítila som sa lepšie. O mojich záverečných slovách neskôr na pojednávaní povedal mi obhajca: Ďakujem vám za záverečný prejav. Všetci obhajci povedali, že nebolo v ňom nič zbytočné. Páčil sa i predsedovi senátu. – Neviem, kto sa bol o tom súde vyslovil: Raz sa budem hanbiť za tento súd. Senát sa išiel poradiť a potom nám v mene republiky vyniesli rozsudok. Stáli sme. Dostala som 14 mesiacov väzenia a 5 rokov zákaz činnosti. Na to, ako nás strašili a aké výhľady boli, bola som vtedy šťastná, že len toľko som dostala. Po vynesení rozsudku predseda podal ešte nejaké vysvetlenie. Obhajci žiadali nás prepustiť, prokurátor sa odvolal. Malo to ísť do Prahy. Keď sme šli do cely, dozorci tvrdili, že za 2-3 dni pôjdeme domov. Predĺžilo sa to však, lebo v Prahe tí, ktorým sme patrili, boli na dovolenke. Súd sa skončil o pol 12-tej v stredu, 18 júla 1962. brali nás hneď preobliecť sa a na cely a tvrdili nám, že návštevy budú neskôr. Každý mal návštevu, len ja nie. Cirkevníkom predseda nedovolil. Potom ho požiadala teta Šenšelová, ale nechcel jej povoliť, keď zamietol žiadosť cirkevníkov. Cirkevníci, inšpektor Ďurkov, kurátor Klinčok a farár Lajtoš, o všetkom informovali bratranca Paľa a boli za Lydou, aby šla sa žiadať na návštevu, ale nikto neprišiel 29). V sobotu, 21. júla, preložili ma na celu č. 8, kde boli ešte ženy: pre akési šperky, pre akési krádeže, pre vraždu druha. V utorok 24. júla, B. odišla a prišla iná, o ktorej som predtým už počula, že 21

ju všade tam dávajú, kde chcú od väzeniek niečo vytiahnuť. Bola pre zmiznuté stranícke peniaze. Sama priznala, že poznala už 44 väzeniek. Pracovala, chodila aj riadiť vyšetrovačky, čakala, že ju podmienečne prepustia. V pondelok, 6. augusta, na oblok prišla kuchárka, väzenka, ktorá bola z Ondrašovej, že ráno ide nás veľa eskortou, nevedela, kto. Ráno v utorok, 7. augusta, zobudili aj mňa, že idem eskortou preč. Jedno by som priala a radila tým, ktorí súdia ľudí a i tým, ktorí ich strážia, aby prežili eskortu ako obyčajní väzni eskortu so všetkými podrobnosťami. Som presvedčená, že by inak vynášali rozsudky. Ráno sme sa obliekli do civilu. Ja som si obliekla šaty, sivé, ktoré mi dovolili poslať na súd. Pre odchodom musel každý na ošetrovňu, aby zistili, či nemá filcky. Šlo sa po jednom. Trápna chvíľa. Na šťastie mňa neprezerali, lekár prehlásil, že vie, že som čistá. Iné ženy prehliadali. Nasadali sme do autobusu po jednom. Ktorí neboli dosť disciplinovaní, dali im na ruky želiezka a ak protestovali, ušlo sa im aj bitky. Šli s nami štyria dozorcovia s automatmi. Vždy sa jeden postavil tvárou do autobusu a pozoroval nás. Nesmeli sme sa nielen zhovárať, ale ani poriadne von dívať autobusom. Eskortovali aj Víznera i Vajdičku. Zastavili sme sa v Ilave, kde nás dali na celu na pár hodín. Tam sa schádzajú eskorty od Košíc, Bratislavy, Leopoldova a a tam ich triedia. S ďalšou eskortou šiel aj Juráš, Madarás, Dr. Jurkovič. Išli s nami už český dozorcovia a do autobusu prišiel aj vlčiak. Na noc sme prišli do Olomouca. Na celu sme si mohli vziať len jedlo, nič viac. Kým po celách býva čistota, tu v eskortnej cele bola špina, totiž špinavé plachty. Človek sa štítil do toho ľahnúť si. Museli sme si ľahnúť do spodného prádla. Ráno sme dostali jeden špinavý uterák na utretie. Dostala som sa na celu s troma mníškami, jedna bola primaciálna predstavená. Podľa rozhovoru mali ten istý paragraf, čo my. Uvádzali, že pri výročí zakladateľa ich rádu Sv. Vincenta zo S. Paolo preložili z francúzštiny a rozmnožili medzi sestry jeho životopis. Neskôr som sa dozvedela, že mali aj iné veci napr. boli v Taliansku a stretli s tam so Sidorom. Na cele bola aj pí. P.. Na druhý deň sme cestovali do Pardubíc, kde ostali mníšky i pí. P.. Večer sme prišli do Prahy na Pankrác. Podľa správ človeka hrôza chytala už pri mene Pankrác. Proti Bystrici, najmä starej väzenskej budove bol to úplný komfort. Dostala som sa na celu č. 232, kde bola pí. L., podľa jej slov tiež politický väzeň, sedela aj s mužom ako starí sokolskí činitelia, ktorá ma hneď náznakmi upozornila, aby som si dala pozor pred ostatnými dvoma: Karlou, komediantkou, ktorá sedela pre akési obchody, jasne nepovedala, prečo, tehotnou a mladistvou, ktorá sedela pre príživníctvo. V cele boli matrace namiesto slamníkov, anglický záchod, dva lavóre, dvakrát do týždňa teplá voda, jedlo dávali na stolček, toaletné potreby sme mali na cele celý deň, kávy, bielej dali toľko, že sme mali až do večere, kedy dali do krčaha čiernej kávy, na noc zapaľovali slabšie svetlo 22

a mohli sme si na oči dať vreckovku, prechádzali sme sa na voľnom priestranstve, kde sme sa videli so ženami s iných ciel. Karla mala tam švagrinú, dohovárala sa s ňou a raz z trestu skrátili im vychádzku, ja som bola vtedy chorá. V piatok, 10. augusta začalo ma bolieť hrdlo, ale nehlásila som sa u lekára. V sobotu, 11.8., dostala som žlčníkové kŕče, takže som sa nevládala ani prechádzať. Hrdlo ma však tak bolelo, že som sa pýtala k lekárovi. I na Pankráci boli lekári väzni. Mala som len 37,3 teplotu, ale keď sa mi pozrel do hrdla, tak zhýkol. Dostala som penicilín, mohla som ležať. Keď som vstala, mala som veľké závrate, dostala som B komplex, od ktorého mi prešli. 17. augusta poslali preč Karlu. V utorok večer, 21.8. o 17,00 hod. asi, tesne pred večerou, otvorili sa dvere, kázali mi pobaliť si veci, odovzdať pohárik. Nevedela som, čo to znamená. Pí. L. tušila, že nás asi prepustia, keď odovzdávam pohárik. Skutočne bolo tak tomu. Dozorca viedol ma chodbami, schodami, Pankrác je obrovská stavba, človek by sa tam nevyznal, ani v labyrinte. Väzenka, ktorá mi dávala šaty, prezradila, že brali aj tri mužské civily. Stretli sme sa na jednej chodbe, všetci štyria v civile a prvý raz sme mohli spolu hovoriť. Nikto ním nič nepovedal. Dali nám prečítať jedno prehlásenie, že budeme mlčať o tom, čo sme prežili vo väzení, nič sme však nepodpisovali. Odovzdali nám šperky, peniaze, legitimácie. Viedli nás ešte niekoľkými bránami, všade sme museli uvádzať meno, odovzdávať k nahliadnutiu listinu, ktorú sme mali odovzdať VB. Konečne prišli sme k veľkej drevenej bráne, kde vojak na stráži nám povedal: Ak idete na stanicu, tak číslom 13. Ja som zvolala: A to sme už von, čomu sa mi dodnes smejú kolegovia. Boli sme von. Zvláštny pocit, neopísateľný zážitok. My sme nevedeli čo sa s nami robí. Ja som niesla na ruke kožuch, čo vyvolalo v očiach akýchsi šarvancov výsmešný smiech. Nasadli sme na električku, zistili sme si rýchlik, kúpili lístky a išli sme sa navečerať. V reštaurácii pri vedľajšom stole sedel Koro Prúnyi 30). Ako mi neskôr hovoril, nevedel, či sa nám môže prihovoriť, myslel si, že nás niekde vedú a že je na blízku dozorca. Vo vlaku sme len neskôr dostali miesto tak, že sme všetci spolu sedeli. Cestovali sme v noci, ale nikomu sa nechcelo spať. Povedala som bratom: Ja som to mala ľahšie vo väzení, vy teraz. Nemám tú najbližšiu rodinu, o ostatných som prehlásila, že nikdy so mnou nesúhlasili, sú iného zmýšľania – dali im pokoj. Vy máte rodinu: manželku, deti. Teraz to máte vy ľahšie: idete k svojej rodine, ktorá má kde bývať i určité financie. Ja neviem, kde skloním hlavu (mojím domov bola drienovská fara) a či si budem mať za čo kúpiť kus chleba. – Všetko som mala. Pán Boh sa o mňa postaral. Cez vyšetrovačku som prvý raz od mamičkinej smrti (3.3.1957) ďakovala Pánu Bohu, že zomrela a nedožila sa môjho uväznenia. – Keď sa ma vo väzení spytovali väzenky, čo potom budem robiť, keď nesmiem byť farárkou, každej som povedala: Keď sa Pán Boh stará aj o vrabce na streche, postará sa aj o Darinu Bancíkovú. – Medzitým povedal br. F. Struhárik: Všetci farári by mali zažiť to, čo sme zažili my. Prvý on vystúpil v Ilave, potom na Vrútkach sme presadli na osobný. V Martine zosadol br. f. Vajdička, my s Ottom sme cestovali spolu do Zvolena, 23

kde sme museli čakať na autobus, vlastne na vlak k autobusu, až do obeda. Využili sme čas a išli sme sa hlásiť na VB. Tam ešte nemali o nás hlásenie, nevedeli, čo s nami. Na otázku moju, či môžem navštíviť advokáta, ktorý mi kázal prísť za ním, prehlásil člen VB: ste slobodní občania, môžete cestovať od Ašu až po Čiernu nad Tisou. S údivom pozreli sme sa s Ottom na seba: sme slobodní. Rozmýšľali sme, či máme ísť na Biskupský úrad. Otto nechcel. Ja som prehlásila, aby sme skúsili. Toľko sme prežili, nič sa nám nestane, keď pôjdeme a napr. neprijmú nás. V úrade bol p. taj. Zachar, ktorý pri stretnutí od radosti vyobjímal nás ako vlastné deti. Na toto prijatie nemožno zabudnúť. Odprevadil nás na stanicu, objednal nám obed a Ottovi dal ešte peniaze aj na cestu. V Krupine sme sa s Ottom rozišli. Nasadla som do autobusu smerom na Drienovo. Cestovala Prišková s dcérou, ktorá ma prvá prekvapená poznala. Vo fare bol br. f. Lajtoš. Prijal ma s radosťou, srdečne. Bola tam aj jeho teta Zuza. Prisťahoval si nejaké veci, ale väčšinou hlavne kuchyňu, užívali moju. Vo väzení som si uvedomovala, koľko výdavkov ma čaká. Spoliehala som sa na svoje naturálie: víno, slivovicu, klobásy, zaváračky, ktoré som chcela popredať: Písala som o tom v jednom liste na Drienovo. Nikdy som nelipla na hmotných veciach, veď vždy som v živote musela o ne veľmi bojovať, vždy som žila skôr v nedostatku, ako v dostatku, ale snáď preto, že som v ich predaji videla pre seba finančnú záchranu, a hoci som bola pripravená na stratu svojich vecí, predsa len nikdy som tak žalostne neplakala, ako večer v posteli prvú noc na Drienove. Cez jednu prestávku na pojednávaní – súde v Banskej Bystrici prišiel ku mne obhajca so slovami: Nemyslel som si, že jedna evanjelická farárka je tak chudobná ako vy. Čoho zaplatíme advokátske trovy? Spomenula som mu, že mám nejaké naturálie (sliepky, klobásy, zaváračky atď.), tie predám. Na vkladnej knižke som nemala ani korunu, v hotovosti, ktorú som si mohla vziať do väzenia, som mala pár korún. Obhajca však vykonal, že ma ako úplne nemajetnú oslobodili od všetkých súdnych trov. Našli sa ľudia, ktorí priniesli na faru nejaké naturálie práve preto, že som prišla, napríklad Buzalkovci, pí. kurátorova Škodová, do Páleníkov som často chodievala na večeru. Chovali sa ku mne najkrajšie. Pí. f. Bibzová síce im napísala, keď sa dozvedela o mojom návrate, aby jej neposielali peniaze (kúpili od nej nejaké veci), aby ma za ne chovali. Páleníkovci jej však poslali nejaké naturálie. Cirkevníci sa neskôr hanbili za to, že mi potrovili veci. Robili to pod vplyvom ŠtB, ktorá tvrdila, že všetko prepadne v prospech štátu. Za strovené veci dali mi 200 Kčs a pre zbor pokúpili niektoré veci, ktoré som ja zaopatrila a ktoré mohli tam ostať v úžitku zboru. Br. f. Lajtoš vynahradil mi tým, že som sa u nich stravovala. Bol zvláštna povaha. Ináč sme spolu vychádzali ako ani na jednej 24

fare, kde sa vrátil farár z väzenia. Je pravdou, že som sa o súlad sama najviac pričiňovala. Slúži mu ku cti, že sa choval ako sa choval. Jeho teta Zuza je kapitolou samou o sebe. Vo väzení spolu ma strážilo asi 30 dozorcov. Tí všetci spolu neboli nič proti tomu, ako dávala na mňa pozor ona. Neviem, čo ona prežila v 40-tke a akého bola chovania, keď ma tak podozrievala z vecí, ktoré sa mi ani len neprisnili. Pri nej skoro by som bola v nebezpečí, že začnem veriť v očistec na zemi. Cestou na Drienovo vo Zvolene napísala som list Ľudmile do Bystrice a Belkovi, že som sa vrátila. Belko potom v najbližších dňoch prišiel tak, že nocou cestoval a ráno prišiel a odišiel popoludní. Kázal mi predať z jeho vecí, čo sa dá a nechať si peniaze. Predala som dosť vecí, ale na šťastie, nepotrebovala som jeho peniaze, mohla som mu ich poslať. Medzi prvými prišiel Ing. Štrbka, muž Hanky Lehkoživovej a priniesol mi tisícku a vôbec hlásili sa ku mne známi a všetci s finančnou pomocou, takže som netrpela núdzu, ba mala som sa vtedy lepšie ako teraz. Najviac sa ma ujali v Lučenci Hrdličkovci, ktorí zorganizovali pomoc medzi farármi Novohradského seniorátu, ba aj sami cirkevníci lučeneckí. Mysleli aj na to, aby som mala na začiatok, keď sa vrátim z väzenia Môžem len v pokore ďakovať Bohu, že nezabudol na mňa, vzbudil priateľov, ktorí sa ma príkladne ujali. Ešte vo Zvolene, z BÚ 31) som volala advokátsku poradňu v Kremnici, aby som sa dohovorila, kedy môžem prísť za svojím obhajcom Dr. Michalicom. Mala som ísť v sobotu, nemala som spojenie, tak sa ponúkol Lajtoš zaviesť ma motorkou. Teta Zuza budila ma aj tri razy. Ako vysvitlo, preto, aby ma zaviezol len do Zvolene, aby som stihla vlak a nemusel ma zaviesť až do Kremnice. V Kremnici šla som sa prejsť a náhodne stretla som sa s Jelkou Krámerovou 34). Krásneho prijatia odstalo sa mi u Krámerov od všetkých. Kýškovci 33) nebol vtedy doma. Z Kremnice šla som do Kokavy k tete Iľke 34), ktorej som o príchode telefonovala. Teta Iľka z celej rodiny sa ma najviac a najúčinnejšie ujala. Cestou do Kokavy, stavila som sa v Lučenci na fare, kde sa mi dostalo búrlivého a srdečného prijatia. Pretože som mala trvalý pobyt na Drienove a vždy som musela čakať nejaké oznámenie, hneď som sa ta vrátila. Až v pondelok, 27.8., som dostala oznámenie z Najvyššieho súdu, že nás prepúšťajú. Keby najvyšší súd nebol býval na dovolenke, boli by nás prepustili ešte v Bystrici a neboli by sme bývali vôbec eskortovaní. Vo štvrtok, 30.8., prišla za mnou Darka Jurášová. Stretli sme sa tak, ako kedysi. Skoro celú noc sme sa rozprávali. Nevedela sa prenadívať na moje ruky. Neuvedomovala som si ich priesvitnosť a chvenie. Na druhý deň prišiel Milan Dunajčík, nešťastný pre svoju svedeckú výpoveď. Všetko sme si vyjasnili. Chcem podať sťažnosť na Najvyšší súd. Bola som tej mienky, ak mi nepomôže a sebe uškodí, neoplatí sa. Tej mienky bol aj môj advokát. Prehlásila som však, že sa ho zastanem, ak by naňho útočili pre výpoveď voči mne. Prehlásil, že ho k takej odpovedi donútili. Večer 31.8. boli dožinky. Prišiel nás všetkých pozvať predseda Šebeň, mňa zvlášť, aby som videla, že sa ku mne 25

priznávajú. Hrozne ho mrzelo, že musel byť za MNV pri mojom zaistení. To som mu nemohla zalievať, dostal taký príkaz od ŠtB. Keď som mohla, odchádzala som z Drienova k známym, ktorí ma hojne zvali. Mohla som vlastne len odskakovať, lebo som nevedela, na ako dlho nás nechajú doma, každú chvíľku mohlo prísť pozvanie na súd do Prahy. Do Zvolena som najčastejšie chodievala k pí. Kopovej 35), s ktorou ma zoznámila ses. Júlia Lovásová 36). Teta Kopová sa zachovala ku mne tak, ako sa neraz ani rodina nezachová. Ses. Júlia asi sa naľakala svojho kroku, že ma zoznámila s tetou Kopovou, alebo snáď žiarlila, lebo jej chovanie bolo striedavé, neskôr mi dala pocítiť tak, že som im na obtiaž, že som od žiaľu ani plakať nevedela. Po návrate som sa dozvedela, že ŠtB často chodievala na Drienovo. Raz aj kopali na povale, hľadali vysielačku, o čom som nič nevedela. Poriadne sa zamazali a pri umývaní, vraj, na mňa nadávali. Tak im treba. Nemali sa dať nahovoriť nikomu, že mám vysielačku. Na jednej strane ŠtB hovorili ľuďom: Nevideli sme tak fanaticky oddaného človeka cirkvi ako je Bancíková. – Bancíková má malú hlavu, ale veľa rozumu v nej. – Na druhej strane však i toto: O láske hovorila a teraz vidíte, čo chcela. V mnohom ohľade zastrašovala cirkevníkov. Jedna cirkevníčka sa vyslovila o mne, že som chcela byť biskupom. Tomu som sa z chuti zasmiala. Na Dačovom Lome asi nevedeli, na koho obrátiť svoju zlosť, že im zavreli farára, tak na mňa. Mali sa vysloviť: pre tú drienovskú piskľu dostal sa náš p. farár do väzenia. Vierke Víznerovej hovorili: P. farár sa dostal do väzenia pre pí. farárku drienovskú, ktorá dala do záchodu vysielačku. (Zaujímavé vysielanie). Vierka im povedala, že naposledy som bola u nich pred 4 rokmi a odvtedy veľa razy čistili záchod. O vysielačke hovorila Belkovi aj sesternica Viera 37), vraj hovorila jej to osoba priamo z povereníctva. Podľa nich mala som vysielačku v organe v kostole. O tom nevedela ani ŠtB, iste by ju boli aj tam hľadali. Zvláštne, ako ŠtB nájde hneď všetky rodinné vzťahy. Viere nezabudli víťazoslávne hlásiť, jeden býval s nimi dome, že ma zavreli. O dp. gen. biskupovi Chabadovi koloval vtip – ináč skutočnosť – keď sme boli zavretí. Pýta sa ho jeden farár: Ako sa máš, p. biskup, po zdravotnej stránke? Na čo on odpovedal: Konečne aspoň jeden farár sa ma pýta na zdravie, lebo každý farár sa ma len to spytuje: čo robí gen. cirkev pre zaistených bratov. – keď počul o našom zaisťovaní, mal sa vysloviť: Farárov mi zavierajú, musím ísť do nemocnice. 26

Zbalili veci aj zborové a preto počas mojej prítomnosti na všeličo sa ma spytoval Lajtoš. Informovala som ho, ale potom som rozhorčene odmietla. Našli sa totiž ľudia, ktorí prehlásili, že ma z fary vyhádžu, lebo nedovolia, aby som ovplyvňovala farára. Voľakto odstránil kocúra, ktorého som opatrovala po p. f. Zgúthovi a v noci na 23.9. aj psa Zahraja, ktorého som si priviezla zo Salíb 38). Keď som musela byť na Drienove, snažila som sa byť čo najmenej na fare. Keď som mohla, šla som pomôcť ľuďom, čo priam zemiaky zbierať. P. kurátorovi Klinčokovi som aj plot natrela. Už predtým mi venoval krásny kus slaniny a pol litra slivovice pre advokáta, aby ma lepšie zastupoval. Na 26.-28. septembra 1962 bol určený prvý termín pojednávania Najvyššieho súdu. Prípisom z 19.9. Najvyšší súd oznámil, že sa termín odkladá na neurčito. Ja som mala zaistenú už aj letenku. Stále som bola totiž taká slabá, že som sa neodvážila vlakom podujať sa na tak dlhú cestu. V stredu, 26.9., som sa vybrala k Ottovcom, prvý raz, ako som sa vrátila. V piatok, 19.10., vrátila som sa na Drienovo a dozvedela som sa, že telefonicky volali ma SNB do Zvolena. Z MNV volali večer SNB, ale nič nevedeli povedať. Mala som sa tam vybrať v pondelok, 22.10. Šla som tam, ale záležitosť bola bezpredmetná. Dostala som však pozvanie na Ministerstvo vnútra do Bratislavy ako svedok. Bola som vyslúchaná v piatok, 26.10.1962, na krajskej správ MV od 9,30-12,00 a od 12,45-16,00 hod. Z celého výsluchu 5 hodín sa vzťahovalo na Dr. Gábriša, ostatok sa týkal Dunajčíka a Spišáka 39). V živote mi nikto nenadal tak, ako tam. Lenže nenapísali nič, čo som nechcela. Vyslúchali ma dvaja. Večer ma volal Belko na koncert, hudba najlepší oddych po napätí. Cez prestávku pozerali sme sa na prechádzajúcich. Išli aj Dr. Gábriš a Dr. Janko 40). Bola som zvedavá, ako sa ku mne zachovajú. Pozdravili ma, Dr. Gábriš sklonil hlavu ako na pozdrav. Prešli asi 3 m, Dr. Janko sa odpojil a prišiel ku mne: Pán Opatrný (čiže Gábriš) mi povedal, aby som sa s Vami dlho nerozprával, ale ja som Vás nemohol obísť. Ako sa máte? Pán Boh Vám pomáhaj. V nedeľu 28.10., šla som do kostola na Panenskej ulici. Cestou mala som stretnúť Dr. Michalku 41). Keď ma zbadal, okamžite šiel na druhý okraj ulice. Podobne pí. T. z GBÚ večer 31. októbra pri východe z kostola šikovne sa mi zvrtla chrbtom, aby sme sa nemuseli zdraviť. Marienka Harmanová ma pri zbadaní hneď pozdravila. Pristúpil ku mne br. f. Holčík s výčitkou, že sa neukážem kňazom. Spomenula som mu, že sa mi vyhýbajú. On prehlásil, že sa ma neboja. Preto som jeho i br. f. Bartku na druhý deň predpoludním navštívila. Bola som aj hore u Holčíkov. Počas celej doby som zisťovala, že mnohí farári sa mi vyhýbali, báli sa styku so mnou. Napr. i p. f. Pavle z Dobrej Nivy robil sa, že ma nevidí. Keď neskôr počul, že sa ma ujal ÚV KSS, dal ma pozdravovať a odvtedy sa veľmi milo ku mne choval. Už sa nepamätám, kto mi povedal, ako zmýšľa o mne vedenie cirkvi: Bancíková bola zrelá pre basu. Takých ľudí držať čím dlhšie vo väzení, aby zmäkli. Chyba sa stala, že ju tak skoro vypustili z basy. Ak bude tak pokračovať, skončí v Pezinku. 27

Odišla som do Kokavy k tete Iľke. Tam som 14. novembra ochorela. Teta ako pre seba vyžiadala lieky. Kašeľ neustával, v pondelok 19.11. bola som u lekára, začal mi dávať penicilín, v utorok ma röntgenoval. O týždeň ma znovu a vtedy zistil, že som musela už raz prekonať zápal a ten bol infekčný. Bál sa, že sa začína znovu ohlášať. Dostávala som i calcium. V sobotu, 1. decembra, volala ma pošta Čabr. Vrbovok, že mám pozvanie k súdu, ktoré musím ja sama podpísať. Šla som ešte k lekárovi, ktorí mi dal ešte calcium, aby som si zvykla na oheň (narážka na Husa a Kostnicu) a odcestovala som na Drienovo. Nezabudnem na návrat. Dvor vysvietený, na dvore dve autá. S hrôzou som myslela na to, že to zase ŠtB prišla pre mňa, nečakajú ani na súd. Aké bolo moje prekvapenie, že br. f. Lajtoš má civilný sobáš. V utorok na nové moje naliehanie vyprázdnila som izby a presťahovala som sa do malej izby, ktorú mi ponechal br. f. Lajtoš až do môjho definitívneho odsťahovania po návrate z väzenia. Bolo to 4. decembra. Dňa 7. decembra v Krupine stretla som sa s Vladom Droppom, ktorý priniesol výpomoc za seba i za p. konsen. Dérera 42). V pondelok, 10.12., bola som v nemocnici na prehliadke u p. prim. Finďu, lebo kokavský lekár radil mi ísť ešte na prehliadku pred odchodom do Prahy. Prehliadka dobre skončila, nič závažného nenašli. V utorok, 11. decembra, cestovala som rýchlikom do Prahy, lebo lietadlo možno nepoletí a ja som čakať nemohla. V stredu som sa mala stretnúť s advokátom, Dr. Müllerom, ktorého zastupovaním poveril Dr. Michalica. Vo štvrtok, 13.12., zasadol Najvyšší súd, pojednávanie v ten deň trvalo od 8,15-12,15 hod., popoldní od 13,45-16,30 hod. Predsedal mu Dr. Vieska, pojednávanie viedol Dr. Lehotský, oni dvaja hovorili po slovensky, prokurátor po česky. Na súd sme sa dostavili traja: dpb. Čobrda, br. f. Vajdička a ja. Dpb. Ruppeldt pre chorobu nemohol prísť, br. f. Struhárik a Vízner nemali pojednávanie, lebo ich odvolanie prišlo neskoro. Odvolanie prokurátora z Bystrice stiahol gen. Prokurátor, takže ostalo len naše odvolanie. Vedeli sme podľa toho že vyšší trest nemôžeme dostať. Záverečný prejav dpb. Čobrdu si vzali, že si ho prečítajú, mal ho napísaný. Potom prehovoril br. f. Vajdička. Mne chcel Dr. Vieska pripomenúť, aby som krátko hovorila, ale Dr. Lehotský ho akosi zavrátil, že mám právo hovoriť. V záverečných slovách som pripomenula určité veci na vysvetlenie i veci, na ktoré som si nevedela spomenúť v Bystrici pre záchvat. Nemohlo ísť pri mne o akési nedovolené informovanie br. f. Juráša, lebo bola som vedúca ETKT 43) a mojou povinnosťou bolo získavať správy z GBÚ a dodávať cirkevným časopisom, tedy hlavne jemu ako redaktorovi Posla. Čo sa týka tajnej schôdze v roku 1950, ani Juráš sa nepamätal, koľko a kto tam bol a za 12 rokov ju nikto nespomenul. Materál, ktorý považovali za závadný, dodával nám predsa Orbis. Nikdy som sa vedome nestavala proti zákonu. K posudku sen. Kolesára, ktorým nás všetkých odsúdil ako reakcionárov, som poznamenala, ako ma v seniorskej správe vyzdvihol ako pokrokového kňaza. Ako som sa ďalej stavala 28

k verejnému životu, dôkazom je posudok MNV z Drienova i pozvanie JRD na dožinky. K vypracovaniu prípravok dostala som príkaz od sen. Šenšela, potom od sen. Kmeťa. Nestavala som sa proti dpb. Chabanovi, dôkazom toho je aj jeho súkromná návšteva na Drienove. Nikdy som neprestúpila príkazy svojej cirkevnej vrchnosti. Bola som za hospodárske a sociálne zmeny, stavala som sa proti nevere (nechápala som ju politicky – ateizmus, ako cirkev je cirkvou, vždy bola proti nevere). Nikdy som dovtedy nikým nebola kritizovaná, nič mi nevytýkali, len ma chválili. Keby som nebola tak pracovala, ako som pracovala, nebola by sa začala riešiť otázka uplatnenia žien v cirkvi. Svojou horlivosťou chcela som dokázať, že dokážem pracovať v cirkvi ako muži. A bola tu aj zodpovednosť za iné. Ako sa osvedčím, podľa toho budú posudzovať ostatné. Konečne aj na KNV ma vyzvali, aby som viedla ľudí k pracovitosti, usilovnosti. Musela som byť predsa ja vzorom. Recenziu Jaroslavského knihy som mala len pre osobné štúdium, ako obranu pre prípadné útoky. Zaujímavé boli posudky, ktoré sa týkali prekladu Symbolických kníh. Pretože sme mali spoločnú obžalobu, bola na programe i táto vec, hoci sa nás priamo netýkala. Sám prokurátor vyňal túto vec z obžaloby a vrátil vec na prejednanie do Bystrice. Prekvapil odbornosťou posudok Povereníctva školstva, ktoré tam zaslalo aj našu Cirkevnú ústavu. Veľmi vážne a odvážne obhajoval Symbolické spisy prof. Hromádka ako dekan teologickej fakulty, podobne ako prodekan (na meno si neviem v rýchlosti spomenúť). Najslabší bol posudok GBÚ, ktorý dokonca pripomenul, že Vízner nemal povolenie od cirkvi k prekladu (za prvé ho nepotreboval a za druhé robil to na výzvu Tranoscia, tedy cirkvi, na čo zabudli), čo bolo podnetom, že prokurátor mu navalil nový paragraf: obchádzanie nadriadenej vrchnosti. Pri porovnávaní posudku SNR a GBÚ napadlo mi, že prvý ako by bol vypracoval teol. profesor 46) a druhý lepší konfirmand. Cítili sme sa však nepríjemne, že práve vedenie našej cirkvi podalo najslabší posudok, hoci práve ono malo najmocnejšie obhajovať sym. spisy. V Prahe som až počula obhajobu dpb. Čobrdu, jeho advokát sa aspoň 6 razy dovolával môjho svedeckého výroku v prospech dpb. Čobrdu. Vôbec po súde sme s Ottom konštatovali, že my sme vlastne chránili dpb. Čobrdu. Mňa advokát celkom dobre obhájil. V piatok, 14.12., mali sme voľno. Boli sme v dobrej nálade. Podľa Ottovho advokáta bude to najviac podmienka. Dpb. Čobrda rozhodol sa navštíviť prof. Hromádku, aby sa mu poďakoval, ako pomáhal jeho rodine v súvise s ním. Vajdička, Vízner a ja sme sa k nemu pripojili, aby sme sa poďakovali za jeho pekný posudok. Prijal nás veľmi milo, ako vôbec všetci na teologickej fakulte. V sobotu, 15.12., vyniesli rozsudok, ktorý nás prekvapil – nemilo. Dpb. Čobrdovi dali podmienečne 15 mesiacov, br. f. Vajdičkovi potvrdili rok, mne znížili zo 14 mesiacov na 12, vedľajší 29

trest ostal celý – 5 rokov zákaz činnosti. Vo vysvetlení uviedli, keby som nebola rozmnožila Jaroslavského recenziu, vypracovanú br. f. Struhárikom, bola by som dostala podmienku. To ma najviac štvalo, že pre takú hlúposť mám ísť sedieť. Znížili mi preto, že som sa ako žena chcela vyrovanť mužom a preto som tak horlivo pracovala. Môj obhajca sa vyslovil: Zvítězili jsme a byli jsme poražení. Br. f. Vajdička: Boli k nám krutí. On veľmi ťažko niesol pražský rozsudok. V ten deň som odcestovala cez Bratislavu na Drienovo. Stavila som sa u Belkovcov. Myslela som si, keď mám skoro polovičku, vlastne vyše polovičky trestu za sebou – ako vyšetrovaciu dobu, môžem si žiadať o odpustenie. Advokát mi oznámil, že nemožno. Asi preto, že som vlastne v samom výkone trestu nebola, len vo vyšetrovačke. Dňa 21.12.1962 som odišla cez Lučenec do Kokavy, kde som strávila Vianoce u tety a Táni. Veľmi žialno mi bolo v ten Štedrý večer. Medzi sviatkami som odišla do Lučenca, kde som oslávila Silvester a svoje 40-te narodeniny. Dostala som veľa pozorností, sladkých darov, čo som si mala vziať do väzenia, aby som si prilepšila. Vrátila som sa 2. januára 1963, lebo na druhý deň mal Lajtoš cirkevný sobáš. Dňa 14.1. som si podala pred Krajský súd žiadosť o podmienku, 17.1. už som aj mala zamietavú odpoveď – žiadať si to môžem vo výkone trestu. Hneď som písala advokátovi, ktorý mi na to odpovedal 19.1. Dňa 25.1. mi doručili rozsudok z Prahy. Oznámenie o platení kolkov v sume 300,Kčs, ako aj oznámenie o nástupe trestu. V sobotu, 2. februára som odišla z Drienova k našim do Banskej Bystrice. V Krupine mi jeden pán ochotne pomáhal do vlaku. Keď sme si sadli, priznal sa, že je ŠtB, že bol pri mojom zaisťovaní na Drienove. Spomínal, ako ich dojímal pohľad na mňa a Ľudmilu, keď prišli ma zaistiť, vôbec, hrozné scény zažívali, keď zaisťovali aj ostatných, že neraz musia byť tvrdí, aby nepodľahli citom, lebo že aj oni sú ľudia. Radil mi, aby som všetko vydržala aj vtedy, keby sa mi zdalo, že sa nedá vydržať. Spomenul, že pri vyšetrovaní im najviac to imponovalo, že som vždy hovorila pravdu. Spomenula som si na chvíle, keď ma do krvi urážali, že nehovorím pravdu. Pri rozlúčke spomenul, aby som nehovorila, že sme sa zhovárali, čiže: nestretli sme sa. V nedeľu, 3.2., stavila som sa na fare. Služby Božie odbavoval Dubíni a bol tak odvážny, že sa pomodlil za mňa. Prišla za mnou ses. Baranová, aby som pred odchodom prišla ešte na röntgen, aby som so snímkami išla do väzenia. V pondelok, 4.2.1963 som strávila predpoludnie na röntgene a o 13,00 hod. som nastúpila. Mohla som aj ráno, ale chcela som sa vyhnúť pampúchom, ktoré tam mávali vždy v pondelok a ktoré sme nevedeli zjesť za tri dni. Chcela som sa ešte naobedovať, kávu si vypiť a ísť. Bol to sprostý pocit. Nevidela som v tom nič rozumného, že mám ísť do väzenia. Je to pocit, ktorý sa nedá opísať, lebo ho neviem vysloviť. Prijala ma pí. nadporučíčka – ako starú známu. Vzala som si so sebou za kufor jedenia, hlavne sladkostí. Myslela som, že sa zavďačím aj spoluväzenkám. Mala som tam toho tak za 180,- Kčs. Pí. nadporučíčka mi radila väčšinu si nechať 30

v kufri, lebo že sa mi to neskôr lepšie zíde. P. oddielový ma tiež prijal ako starú známu, odviedol ma na celu, ospravedlnil sa, že budem sama, ale že viem, že vyšetrovanky nemôže dať ku mne. Priniesol mi kýbel, aby som si orajbala celu, ba doniesol mi aj knihy a zavrel celu. No, aký vtedy som mala pocit, to nemožno vysloviť. Predovšetkým som si uvedomovala hrozný nezmysel toho všetkého. Prišla večera. A vtedy som si uvedomila, že mne sa nič neodpustí, ničomu sa nemôžem vyhnúť. Na oblôčik prišla kuchárka, že jej oznámila pí. nadporučíčka, že som tu a že majú slabú večeru, tak mi doniesla od obeda pampúchy. Keď zavrela okienko, nezdržala som sa smiechu. Ináč za týždeň, kým som bola v Bystrici, varila mi dietu. Na druhý deň v utorok, 5.2., dostala som na celu tri cigánky, ktoré čakali na odvolanie. Boli celkom slušné. V piatok 8.2. jediný raz za celú dobu, vzali ma riadiť ubikácie veliteľov. Tam bola špina, pritom som si spomenula, ako preháňajú väzňov, aby s robili poriadok. V nedeľu, 10.2., mala som žlčníkový záchvat. V pondelok 11.2., som to spomenula zdravotnému, nič na to nedbal, šla som na röntgen pľúc a na obed ma brala eskorta cez Žilinu do Ilavy, kde sme nocovali. Slúži ku cti Ilave, že sme dostali každá celkom čistú plachtu a aspoň jeden čistý uterák na utieranie. Všetky veci sme si mohli k sebe vziať, takže som nocovala v pyžame a na deku som si zahodila kožuch, takže mi v noci nebola zima. Boli sme štyri na cele, slušné ženy. V utorok 12.2., popoludní sme išli do Olomouca, kde nás čakala taká špina a také spôsoby ako minule. V stredu, 13. februára 1963, som prišla do Pardubíc, tedy vo výročie svojho zaistenia. Nezabudnem na prijímanie do výkonu trestu v Pardubiciach. Zaviedli nás do jednej miestnosti. Po jednom sme prechádzali do druhej, kde sme zo seba všetko zložili, ostala som úplne nahá (šperky som zložila ešte v Bystrici, tie nám na seba nedali), jedine okuliare m nechali. Potom pod sprchu, k lekárovi, všade nahá. Pritom ešte nekúrili, zima bola príšerná. Plášť nám dali zahodiť jedine keď sme išli k zubárovi a k ženskému. Ženský (i zubár) bol civil, ale si myslím, že sa dobytkom lepšie zachádza ako s väzňami. Bola som prvý raz u ženského. So slzami v očiach vychádzali od neho aj také ženy, ktoré boli u ženského lekára viackrát. Potom sme nahé čakali v tej zime dve hodiny, kým pozháňali obleky, lebo nečakali tak veľkú eskortu. Mohli sme si obuť jedine papuče. Konečne sme dostali oblečenie. Nohavice s kabátom s akejsi lepšej vrecoviny, pod to len tenká košeľa mužského strihu. Mala som dostať aj teplý kabátik, ale som ho nedostala. Oblečené nás zaviedli do kultúrnej miestnosti, kde sme dostali smernice o poriadku a chovaní a i zaradení. Ja som mala číslo 6992, dostala som sa na blok a do cely 14. Cela s 24 lôžkami bola prázdna, lebo väzenky boli v práci, mali práve nočnú. Vtedy som mala dlhú noc, lebo mohla som si ľahnúť už večer a mohla som spať do 11tej, dokedy spali väzenky. Strašne mi bolo dlho. Potom som sa zoznámila s najbližšími. Podo mnou spala pí. Cikánová, asi pôvodom tiež komediantská cigánka, vedľa dolu pí. Nina Svobodová, politický väzeň, bývalá poslankyňa strany lidovej, spisovateľka, pod ňou spala pani Wagnerová, slušná, hoci 31

tiež komediantského pôvodu, česky sa volali světské. Popoludní pribehla za mnou Ema Gallová, ktorá pracovala na druhej smene - pribehla s krikom a ja som nevedela, že pred odchodom na pracovisko pred nočnou môžu si väzenkyne oddýchnuť, tak mi jedna světská vynadala. Vôbec, na tom bloku cigánok a světských bolo 75% zo všetkých. V to predpoludnie pí. Nina ma zoznámila s niekoľkými politickými väzenkami, najmä a pí. Ruženou Vackovou, profesorkou Karlovej univerzity a s inými, ktoré boli zavreté pre katolícku akciu, ale ktoré povedali, že oni sú politické väzenky. Ony mali program politický, boli nezmieriteľné. Pre nich neexistovalo nijaké kompromisné riešenie – jedine odstránenie komunizmu. Boli tam vyše 10 rokov, v mnohom ohľade – pochopiteľne – stratili realitu života, nevedeli, ako to von beží a že mnohí by dnes za ich ideály nechceli trpieť. Stretla som sa aj s našou slovenskou špiónkou Evou, ktorá bola spolu s Tvarožkom a Slávikom odsúdená na smrť, potom na 25 rokov, bola tam 15 rokov. Strávila tam najkrajšie roky života. Bola fanatická až do nenormálnosti. Síce ona mohla riskovať, lebo už nemala čo stratiť. V Pardubiciach som sa znova stretla aj s mníškami, s ktorými som prvý raz bola eskortovaná. Občas som sa s nimi stretla, ale na rozhovory bolo málo času. Ony každý voľný čas využili na modlenie, málo debatovali, dokonca aj s tými z katolíckej akcie. Ružena Vacková mi spomenula, že s nimi nie je možná teologická debata. Bolo tam pár Sloveniek – pre majetkové veci. Najviac som sa stretávala s Emkou Gallovou a pí. Darinou Gažúrovou, sesternicou dpb. Dr. Osuského, s ktorým sme si v nedeľu odbavili služby Božie, texty mi požičali katolíčky, ktoré mali ich všetky odpísané a podarilo sa im ich zachovať, hoci bol niekoľkokrát filcung, to znamená, že človek nahý všetko odovzdal, či nemá toho viac ako má mať, a znovu to dostal. Zázračne ako tam vedia kradnúť. Dozor je veľký a predsa pri takom filcungu odnášali na nákladných autách veci, ktoré väzenky poodhadzovali do záchodov. Vo štvrtok, 14.2., nastúpila som na pracovisko Korále, kde vedúca bola Hrubá, väzenka, dosť slušná, bola tam pre zlato. Sedela som vedľa pí. Cikánovej, ktorá ma zaúčala. Jej to išlo výborne, i keď tvrdila, že je tam len druhý raz. Tak sa zdá, že do väzenia chodila častejšie. V sobotu, 16.2., kým sme boli na obede, vykradli mi zamknutý kufor. Pí. Nina povedala, že sa tam už nekradne a nie je potrebné, aby som si dala vec k nej. Potom to ľutovala. Rozplakala som sa vtedy, keď som si spomenula, s akou láskou mi tie veci známi dávali. Malo to jednu výhodu, že nikto nič odo mňa nepýtal, vedeli, že nič nemám. Momentálne urobili filcung, na aký sa vraj nepamätajú, ale nič nenašli za dva dni. Dostala som zo svojich peňazí 15 Kčs. Kúpila som si cukor a čaj, ešte aj ten mi ukradli. Dokonca aj kľúčik od kufra, ktorý som mala zapnutý na kufre. Povedala som, ak sa stratím, tak aj mňa ukradli. V Pardubiciach bola miešaná spoločnosť. Divila som sa, ba priam obdivovala tie politické, že to nervove vydržali za tie roky, i keď už boli hotové s nervami, ale nie celkom. Nedivím sa, že sa tam ženy bláznili a že podchvíľou niektorá robila pokus zavraždiť sa. V tom prostredí vydrží ten, kto má pevný mravný základ a ten ho má jedine vriaci človek. Kto je slabšia povaha, skazí sa tam tak, akoby 32

sa von neskazil. Politické hovorili, že kedysi boli ony osobitne a tedy mohli si to tak zariadiť, aby im nervy čo najmenej trpeli. Išlo hlavne o trochu pokoja a ticha. Ten krik bol hrozný. Cigánky nikde neboli ticho. Preto som nechodila do kina, bola som len dva razy, lebo všetky cigánky išli a vtedy bol aspoň na dve hodiny relatívny pokoj a ticho. V Pardubiciach som sa stretla s najsadistickejšími vražedkyňami, najhoršími prostitútkami, s najprefíkanejšími zlodejkami a kopou najprotivnejších cigánok. Potom som tam videla takú spodinu ľudskej spoločnosti, o ktorej som si myslela, že už v našej spoločnosti neexistuje. Mohla som si obohatiť svoj slovník vyberanými slovami, aké som v živote nepočula, niekedy bolo človeku od tých rečí až nanič od žalúdka. Zhovárala som sa z každou, bola som ochotná cigánkam aj listy písať, ale som bola rada, ak na dvore v tom kriku hroznom som sa sama trochu prechádzala. To mi potom vyčítali v kádrovom posudku, že som prejavovala málo kolektívneho cítenia. Neraz som sa obdivovala, že som bola napodiv pokojná. Len raz som sa rozčúlila na cigánky, keď mi vyčítali, že neviem poriadok držať. K jedlu sme totiž nastupovali v zástupoch a nechcela som predbiehať a práve cigánky. Keď mi aj do sprostých nadali, rozčúlila som sa. Cigánky hneď z toho narobili: Farárka a chce nás biť. – Svätá osoba a kričať. Dala som si s nimi pokoj. Hoci som bola navonok pokojná, ale niekedy som mala pocit, že to už s nervove nevydržím. Z toho všetkého človek cítil až fyzickú ochablosť. Bolo tam skutočne peklo s blázincom kombinované. Na blokoch bola zavedená priam vojenská disciplína, držali sa stráže, všetko väzenky. Ktorým dôverovali, dávali im hlavne nočné služby. Aj mne sa dostala. Keď som prvý raz preberala nočnú službu po pí. Vávrovej, ktorá tam bola ako kulačka, spýtala som sa jej, čo mám robiť, na čo mám robiť, na čo mi ona odpovedala: Hlídat je, aby se neteplili. Totiž veľmi tam bol vyvinutý lesbický hriech lásky medzi ženami. V živote som to nevidela. Ako sa tie vedeli milovať a vyznávať si lásku, pripomínalo mi to rytiersku dobu a minesängerov. Boli tam aj trestané za tento hriech, ale na druhej strane to trpeli, i keď kritizovali v nedeľňajších reláciách. Mnohé sa tomu tam naučili, nejedna matka zabudla na muža, deti a všetku lásku venovala svojej vyvolenej. Zvláštne, že tento neduh prekvital medzi mladými. Každá druhá mala zašívané brucho. Zo žiarlivosti prehltla oceľovú ihlu, na ktorú sa navliekajú korále. Druhá, aby nebola od nej horšia, pohltala pripinačky. Nebolo zriedkavosťou, že si do očí nasypali prášok z atramentovej ceruzky. Lieky dávali obmedzene, lebo nejedna si zbierala prášky a potom ich naraz užila, aby sa otrávila. Lekárnička, väzenkyňa, chodila neraz k vážnejším chorým, napr. epileptikom po jednom dávať lieky. Ja som tam mala hneď na začiatku taký kašeľ, že ma až chrbát bolel, lebo som bola slabo oblečená. Ruženka Vacková so svojou priateľkou Helenkou mi dali akúsi prachovku na kríže, pomáhali mi ako mohli, ale som prechladla. Kým však v pevnej väznici je ohromne starostlivá lekárska pomoc, vo voľnej opačne, horko-ťažko voľačo dajú človeku. Hrozné vražedkyne tam boli. Jedna dala decko psom zožrať, iná muža sviniam, jedna zo žiarlivosti zabila dieťa a urobila z neho fašírku a poslala mužovi, jedna dala cudzie dievčatko znásilniť 33

synovi a keď dostalo kŕč a zlepili sa, nožom ho rozpárala. Dostala trest smrti, ktorý jej bol zmenený na 15 rokov. Štítil sa jej však každý. Človek sa nie vždy dozvedel o tom, prečo je tam. Na začiatku nás síce aj upozorňovali, aby sme si o tom nehovorili, ani nedávali väzenkyniam adresu, pretože to môžu podaktoré zneužiť, ale vo voľnej sa neslobodno ani vypytovať prečo je tam a nikto to tam človeku nesmie vyčítať. Tam pripravujú väzňov na život vonku, na pracovisku, aby vedeli, ako majú vonku pracovať. Niektoré povedali prečo, sú tam, niektoré prezradili na druhé. Človek sa aj bez vypytovania podozvedal toľko vecí, že si to ani nezapamätal všetko. V Pardubiciach bolo heslo: Nikdy více Pardubice. A je to pravda. Každá mala ten pocit. Tábor v Pardubiciach to boli bývalé kasárne. Najprv sa prišlo na tzv. malý dvor, kam prichádzali eskorty a triedili sa. Tam boli administratívne budovy a tam bola aj budova s mladistvými väzenkami, aby sa nestýkali so staršími. Mali rôzne výhody a prilepšenia. Či sa im podarilo polepšiť ich, je otázne, lebo ktorá čo nevedela, tam sa naučila – totiž zlé veci. Cez ďalšiu bránu sa prišlo na tzv. Václavák. Bola to akási ulica, po jej bokoch boli bloky, čiže väzenské budovy, ďalej pracoviská, práčovňa, jedáleň a kuchyňa. Keď sa šlo na obed, nastupovalo sa v niekoľkostupoch podľa blokov, pri oblôčku jedna držala stráž a tak sa šlo obedovať do jedálne. Najmä v zime bolo hrozné to čakanie. Nohy som mala také premrznuté, že ma bolelo kráčať v topánkach. V jedálni kvôli pare boli dvere stále otvorené, jedny vchádzali, druhé vychádzali. Na blokoch bola tiež zima, zohriali sme sa jedine v práci, kde kúrili, lebo im išlo o pracovné výkony. Normy boli skutočne tvrdé. V nijakom podniku by to neboli mohli dosiahnuť. Väzňov môžu donútiť podávať vysoké výkony, dôkladne pracovať za mizerný plat. Dostávala som vreckové mesačne najviac 15 – 18,- Kčs, naposledy som dostala 30,Kčs, ale tie som porozdávala väzenkám, nemala som svedomie vyniesť tak ťažko tam zarobené peniaze, keď som vedela, že tam je nekonečne vzácny aj desaťhaliernik. V tábore sú zvláštne peniaze, ktoré len tam platia. Jedna vždy robí objednávky pre ostatné. Nikdy mi tak nechutil lacný Marína keks ako vo väzení, aspoň taký zákusok sme si mohli dovoliť. Písať sme mohli aj každý deň, keď sme mali známky. Mohli sme písať dvom príbuzným. Uviedla som Belka a Renátku Hrdličkovú. Ešte von navrhlo sám p. senior, aby som jej písala. Uviedla som ju ako sesternicu, ona bola aj lepšou pisateľkou ako Belko a hlavne poinformovala ma aj o cirk. živote. Chcela ma prísť aj navštíviť, ba aj teta Jola Slamková, ale nechcela som im robiť výdavky tak ďaleko cestovať pre hodinu rozhovoru. Dvakrát som zamietla návštevu. Teta Iľka mi chcela poslať balík. Informovala som sa, či by som nemohla dostať balík, ale veliteľ sa na mňa oboril, čo si myslím, či viem akou odmenou je balík. Chcela som ho miesto toho, čo ma vykradli. Balík niektoré dostávali výnimočne za veľmi vysoký pracovný výkon alebo za nejaké iné zásluhy. Stalo sa občas, že niektoré ako odmenu mali návštevu bez veliteľa. Tzv. voľnú návštevu mali občas vedúce. To znamená, že mohli sa s rodinou voľne ako slobodné potulovať po Pardubiciach od rána 6-tej do večera do 6-ej a 34

mohli si priniesť so sebou balíček, ba dostali aj 50,- Kčs na trovy cez deň. Stávalo sa to však, najmä pri ženách zriedkavo. V stredu, 17. apríla preložili ma na izbu č. 4., a tak aj na iné pracovisko korálov, k Linkovej. Nemala sympatie medzi väzenkami, najmä politickými, bola pre zlato ako manželka zubára, myslím, že aj ona bola zubárka. U veliteľov však mala veľmi dobré oko. Najmä politické ju nemali rady, myslím, bolo to vzájomné, vystríhali ma pred ňou. Dostala som sa bývať na izbu s ňou. Ináč táto izba pri každodennom oceňovaní často viedla prvenstvo a preto jej obyvateľky dostávali za to z času na čas odmeny. Totiž každý deň na izbe mala iná službu, musela všetko vyriadiť a potom chodila komisia. Najmä museli byť deky s plachtami poriadne poukladané, ako vyžehlené, ináč ich rozhádzali a bod stiahli. V sobotu, 18. mája, bola som pred zdravotnou komisiou, Týkalo sa to pracovného výkonu. Totiž v tábore mi nedávali dietu. Pretože som o dva mesiace mala výstup, veľa sa so mnou nezaoberali a ani nijakú úľavu som nedostala. Na to asi vo štvrtok, 23. mája mala som obvyklý predvýstupný rozhovor s por. Musílkom, ktorého tam volali Šedivák. Vyzeral dosť slušne, ale hrozne dôležitým sa robil. Pri rozhovore vyšlo najavo, čím som, na čo por. Musílek povedal: S čím sa tu človek nestretne? Ale vyzeráte na niečo také. V pondelok, 27. mája, ma zavolali na malý dvor. Čakali ma tam dvaja štb, jeden v modrej uniforme a jeden v civile. Prijali ma veľmi veselo, že chcú niečo vedieť o Niebauerovi 44). Výsluch bol celkom iný ako vyšetrovačka, to sa nedalo prirovnať, čo so im aj povedala. Chceli hlavne vedieť o nejakej protištátnej činnosti Niebauera, čo som naskrze nevedela im potvrdiť. Odvolávali sa na môj výrok vo vyšetrovaní, že som o ňom povedala, že bol reakcionár a protištátne naladený. Povedala som: Vtedajší výsluch sa nedal porovnať s terajším. Celé dni, hodiny, ma presviedčali, že som reakcionár, protištátny živel na základe štátnych zákonov, až ma presvedčili, že som ním skutočne. Potom sa spýtali, či Niebauer s nami súhlasil. Ja som myslela na náboženské zmýšľanie a povedala som, že bol nášho zmýšľania, na čo mi vyšetrujúci povedal: Tak bol taký reakcionár ako vy. Čo som mala na to povedať? Vyšetrujúci sa pozreli na seba, nič nepovedali a tejto otázky sa pri písaní zápisnice ani nedotkli. Za zápisnicu, ktorú som podpísala, nemusím sa hanbiť. V sobotu, 1. júna zavolali ma na lekársku prehliadku, obvyklú pred výstupom. V utorok, 4. júna, sme vyplňovali akési dotazníky, plno otázok, presne sa už nepamätám, čoho sa týkali. Mesiac pred výstupom, v stredu, 26. júna ma preložili na celu, izbu, č. 1., dostala som na znovu s pí. Ninou Svobodou do jednej cely, ostala som na pracovisku Linkovej, i ona, čo ju veľmi rozčuľovalo, bola presvedčená, že Linková ju bude prenasledovať. V sobotu, 13. júla, naša izba mala ísť škrabať 35

zemiaky. Využili sme príležitosť a hneď sme sa aj okúpali, potom naobedovali. Zle nám to dopadlo, dostali sme za to týždeň trestného úklidu.

Posledné dni pred výstupom boli plné napätia. Zdalo sa mi priam neskutočným, že už odídem odtiaľ. Bolo mi ľúto tých, ktoré tam ostali a často bez viny. Pritom som musela dávať hrozný pozor na veci, aby mi ich neukradli, lebo pri odovzdávaní nesmie nič chybovať. Dostávajú sa handry, ale pri strate platí sa ako za najdrahší štof alebo hodváb. K výstupu človek ide ako žobrák, lebo čo je lepšie na ňom, to si už vopred zaisťujú na výmenu tie, ktoré tam ostávajú. Pri rozlúčke mi povedali pí. Nina Svobodová, že som bola najroztomilejším človekom, s akým sa vo väzení stretla. Konečne nastal deň výstupu, piatok, 26. júla 1963 – deň Anny. Odvtedy svätím nielen Darinu, ale aj Annu. Pretože som odchádzala pred každomesačným hodnotením, poručík, neviem si spomenúť jeho meno, mal rôzne výchovné metódy, najmä čo sa týka cigánok a prostitútiek, čo mu neraz zle vypálilo, napr. že Linková sa mohla so mnou rozlúčiť a oceniť ma. Spomenula, že odchádza najlepšia pracovníčka, ktorá plnila plán na 160%, pracovala som na najnáročnejších prácach, nikdy mi prácu nevrátili, nikdy som neodmietla prácu, aj noc som nadstavila, aby sa splnil plán. Odpovedala som, že som to považovala za samozrejmé poctivo pracovať. Priala som im tam veľa trpezlivosti, skorý odchod a vonku všetko najlepšie. – Ružena Vacková mi pri rozlúčke povedala: Vážili si vás a mali vás radi. Obed som dostala skorej, potom som išla sa preobliecť. Zase som sa pred veliteľkou vyzliekla donaha, či niečo neodnášam, napr. nejaký náhrdelník. Dala som si poslať topánky, ale povolenie zabudli dať do balíka, tak balík vrátili na Drienovo. Keď ho znovu poslali, čo aj mi telegraficky oznámili, bola som von, topánky mi dodatočne poslali. Na šťastie som si vzala so sebou turistické topánky pre prípad, že ich tam využijem. Nenosila som ich, cestovala som v nich, kožuch prehodený cez rameno. Zaviedli ma na malý dvor do kancelárie, kde ma nepustili skôr, kým som sa nezaviazala, že za vyšetrovačku budem splácať aspoň sto korún mesačne. Pri všetkom veľkom výkone nielen že som nič neusporila a nezaplatila z dlžoby, ale na ňu mi ešte stiahli 50,- Kčs z vlastných peňazí, takže mi ostalo len na vlak. Dovolili mi napísať Hrdličkovcom, aby mi poslali 50,- Kčs, aby som cestou nehladovala, lebo na Drienovo som sa dostala po 26 hodinách po výstupe. Ináč výstup sa dial bez slova. Náčelník dovolil, že som mohla odísť o 12,05, hoci som mala výstup o 13,00. Poručík chcel mi ešte ukázať náhrdelník, ktorý bol vyložený. V tej miestnosti bola návšteva, s ktorou som sa nesmela stretnúť. Čakala som do 12,15 hod. medzi dvoma bránami, potom som odišla, tešiac sa, že som von. Na stanici som sa naobedovala riadne, lenže vo vlaku som mala žlčníkový záchvat. Možno to bolo psychického rázu. Renátku som požiadala, aby zatelefonovala p. taj. Zacharovi, aby povedal tete Slamkovej, že prídem v noci, aby ma čakali na stanici. On našťastie telefonoval ses. Júlii a tá ma čakala s tetou Kopovou a zaviedli ma k nim. Teta Jola a Etka prišli o dve hodiny neskôr. V sobotu som hneď išla do nemocnice. Dávali mi možnosť ostať tam, možno som urobila chybu, že som neostala, ale bolo mi hrozné 36

pomyslenie, že len čo som sa oslobodila z jedných múrov, mám sa zavrieť do ďalších. Potom som sa hlásila na bis. úrade, kde som stretla dp. biskupa Katinu. Milo ma prijal a musela som prijať od neho 50,- Kčs miesto obeda, že nebol pripravený na stretnutie so mnou. Bol tam aj Miloš Blaho, ktorý mi na ceste dal 200,- Kčs, boli to prvé peniaze na začiatok, lebo som nemala nič. Pán Boh mi vždy vzbudil priateľov, ktorí sa o mňa postarali, že necítila som nikdy nedostatok ani núdzu, mala som sa neraz lepšie ako potom zamestnaná. Jedno ma mrzí, že v Pardubiciach som utŕžila porážku, po boxersky povedané, bola som porazená na lopatky. Totiž v mojich názoroch na ženy. Vždy som ich zastávala, považovala za lepšie ako sú muži a nikdy by som nebola myslela, že ženy môžu byť tak zlé a zvrhlé, ako som to skúsila vo výkone trestu. Na otázku, ako som sa vrátila z väzenia, som odpovedúvala: Duchom nezlomená, duševne dorazená, fyzický a nervovo vyžmýkaná. Mnohí mi hovorili i boli presvedčení, že po návrate z väzenia sa iste skoro vydám. Mojou mienkou bolo však: Keď spočítam tých, čo ma vyšetrovali, pozor dávali, bude ich do 30. Boli to muži, ktorí ma preháňali, musela som sa sekať pred nimi do pozoru. Teraz, keď som dosiahla aspoň relatívnu slobodu, mám si vziať muža, aby ma doma sekíroval? Krátko pred návratom na Drienovo priniesli mi z Bystrice spisy s tým, ako povedali, že priniesli veci pani farárky Darinky. Spisy pri zaistení nabalili do môjho veľkého „lodného“ kufra, bolo toho najmenej metrák. Pri vykladaní kufra z auta otvoril sa im a všetko sa vysypalo na hŕbu. ŠtB-ci prehlásili, že to musia poukladať podľa zoznamu. Keď si Lajtoš uvedomil, že to môže trvať aj dva dni a zostanú mu na fare, radšej podpísal, že všetko priniesli v poriadku. Také seno to bolo, že to nedám do poriadku ani za 20 rokov. - ŠtB chodili za Darkou Jurášovou. Jeden sa mal o mne vysloviť: Tá Bancíková je veľmi zaujímavá žena. V utorok, 30. júla hlásila som sa na úrade práce, kde ma prijala istá pí. Š.. Oznámila mi pracoviská, kde mám hľadať prácu – Bučinu a Mäsopriemysel. Na moje udivenie mi prečítala, že z väzenia prišiel posudok: schopná pracovať v průmyslu a zemědelsví. Vôbec po celú dobu jednala so mnou takým spôsobom, že mi bolo nanič, keď som mala ísť tam. O dva dni, 1. augusta, mi zdôraznila, že do dvoch týždňov musím nastúpiť do práce. V ten deň cez Lučenec cestovala som do Kokavy. Bola som tam aj v nedeľu, kedy si pripomínali výročie ohňa a ja som si spomínala, ako som tam pred dvoma rokmi kázala. Bolo mi hrozne ľúto v kostole. Po návrate domov išla som pozrieť na Dačov Lom Vierku a vo štvrtok, 8.8., som sa stretla s Darkou v Dudinciach. V sobotu, 10.8., predseda MNV, 37

Chudík ma vyzval, či by som neprevzala vedenie obchodu. Plat bol síce malý, ale bola by som musela ostať na Drienove a to som nepovažovala za správne. Na moje meniny, 12. augusta, od pondelka začala kalvária hľadania zamestnania. Pred nastúpením výkonu trestu mi povedal br. f. Trebula: Väzňom sa budete cítiť až potom, po návrate domov. Mal pravdu. Vo väzení nikto nesmel nám pripomínať trest, viedli nás tak, že odpykaním trestu je všetko vybavené, vrátime sa von ako rovnocenní občania. Išla som sa ukázať do Mäsopriemyslu, kde pri pohľade na mňa mi povedali, že to nie je práca pre mňa. Potom som šla do Bučiny. Šla so mnou aj Hanka Lehkoživová-Štrbková, ktorá zase prišla za mnou s výdatnou výpomocou. Na druhý deň som mala doma prvý raz žlčníkový záchvat. V súvise s prijatím do Bučiny bola som na dôkladnej prehliadke, na rtg. pľúc, u gynekológa, na EKG, na internom, kde Dr. primár Finďo nadiktoval Dr. Országhovi taký posudok, na základe zistených skutočností, že ma v Bučine neprijali. Na úrade práce mi povedali, ak si nájdem prácu v administratíve, že mi nebudú robiť prekážky, pričom pí. Š. poznamenala s iróniou: Čo vy viete z administratívy? Pri návrate rôzne hľadeli na mňa ľudia a rôzne mienky či dojmy mali. Hovorila som: Necítim sa ani hrdinkou, tým menej martýrkou, lebo o hrdinoch a martýroch mám inú mienku. Čo som prežívala a prežívam, ako som sa pritom chovala a chovám, je mocnejšou kázňou ako všetky moje slová. Ak Pán Boh potrebuje i toto moje malé utrpenie ako svedectvo svojej cirkvi, vďačne ho prinesiem. Po väzení som nikdy netúžila. Keď som a však tam dostala, uvedomovala som si, že som tam nie ako Darina Bancíková, ale ako evanjelická farárka. Prosila som Pána Boha o silu, aby som neurobila hanbu Pánovi a Jeho cirkvi. A potom nielen sa „rozhadzovať“ na kancli, smelou byť na kazateľni, ale dokázať sa aj vtedy, keď ide – ľudsky chápané – o to najvzácnejšie: zdravie a život. Celkove miesto som si hľadala v 32 podnikoch: 1/ Mäsopriemysel

17/ Doprastav

2/ Bučina

18/ Kancelárske stroje

3/ Sliač-kúpele

19/ Zelenina

4/ Poľnohosp. závod

20/ Veterinári

5/ Hydinári

21/ Vlkanová

6/ Mliekárne

22/ Kremnica-psychiatria

38

7/ Raj

23/ Rempo – znovu

8/ Rempo

24/ Vodohosp. správa

9/ Medica

25/ Ipeľské teheľne

10/ Kníhviazačstvo

26/ Textil

11/ Domová správa

27/ Domáce potřeby

12/ Redakcia časopisu Vpred

28/ Mäsopriemysel – znovu

13/ Lesnícka škola

29/ PS Lučenec

14/ Robotodev

30/ Hotel Tále

15/ Pekári

31/ Okr. priem. podnik

16/ Stavebný závod

32/ Štátna banka

Miesto na psychiatrii v Kremnici mi našiel farár Radimír Krámer, ktorý niekoľko rokov predtým po odobratí štátneho súhlasu zložil maturitu zo zdravotníckej školy a úspešne pracoval na psychiatrii ako ošetrovateľ. Dohovoril mi stretnutie s primárkou, ktorá ma ochotne chcela prijať za ošetrovateľku s tým, že aj ja dodatočne zložím maturitu zo zdravotníckej školy. Pre mňa to malo tú veľkú výhodu, že mala som dostať aj byt – zariadenú izbu, síce nepotrebovala som to, nábytok som mala. Moje prijatie musel schváliť kádrový (lekár) zo Žiaru. Ten samozrejme moje prijatie neschválil. Jelka Krámerová bola v Kremnici kantorkou, bývali vo farskej budove a tak samozrejme bola som aj u farárovcov, Kýškovcov, veľmi dobre známych - priateľov ešte zo Starej Turej. Veľmi úprimne sa zaujímali o všetko, čím som prešla. Ku koncu rozhovoru na túto tému Mirko Kýška s veľkou starostlivosťou mi povedal: ja sa len obávam, že si teraz veľmi budete zakladať na svojom martýrstve. Zarazená som mu prehlásila, že sa vôbec necítim byť martýrkou, čím som prešla, to považujem za samozrejmé z hľadiska viery a viem, že tak zmýšľajú aj ostatní. Keď som toto spomínala neskôr Ottovi Víznerovi, s úsmevom poznamenal, že Mirko Kýška sa „obával o spásu našej duše“. Rozhovor s Kýškovcami pokračoval v spomienkach i na Starú Turú, kde som bola kaplánkou. Zaujímala som sa o dvoch chlapcov z Modrého Kríža, ktorých zaistili i väznili pre rozširovanie náboženských letákov. Mirko Kýška až nápadne ožil a povedal: Nedávno som bol v Starej Turej, stretol som ich a hovorím im: Chlapci, ako sa môžem ja rovnať vám, ktorí ste trpeli pre Krista! Mala som na jazyku štipľavú poznámku: A my sme pre koho trpeli? Vošli však Krámerovci a hovorili sme o inom. – Keď som bola 39

zamestnaná v Kancelárskych strojoch, telefonoval mi Mirko Kýška: Sú vo Zvolene na fare, vedľa neho stojí Janko Dubíni, majú ísť k Večeri Pánovej a tak ma chcú odprosiť za to, čo zameškali voči mne. Potom ma upozornili na dôležitý článok v novinách, ktorý hovoril o situácii prepustených politických väzňov. Pri hľadaní zamestnania veľmi ochotne pomáhala Jolka Kmetóniová, ale v svojej horlivosti a prudkosti neraz viac poškodila ako pomohla, ale vytrvalá bola. Veľkú ochotu prejavoval aj p. sen. Bágel a p. Bučan, ale bola to velikánska horlivosť v slovách, ktoré sa nikdy nestali skutkom. Rôzne som mala zážitky. Mnohí pomohli, ale aj škodili takí, ktorí ma skoro nepoznali a neprišla som na príčinu, prečo škodili. Na úrade práce pí. Š. veľmi naliehala, že musím nastúpiť do práce. Nijakú som nemala, tak ma prijali v Mliekárňach, zaprotežoval ma p. Rubaniský, prijali ma do taviarne baliť syry. Konštatovala som, že pri mechanizácií najťažšia práca ostáva človeku. Do kartónu bolo treba zabaliť 10 kg syrov. Keď som zabalila sto kartónov, zarobila som 7,- Kčs. Najviac sa dalo zabaliť okolo tristo, ale bola som taká unavená ako nikdy. V piaty deň poslali nás riadiť do mraziarne, robila som 11 hodín. V sobotu som mala také slabé ruky, že mi jeden železný regál vypadol, poranil prst, že mi nechet podbehol krvou a neskôr zišiel dolu. Mohla som tam ostať mesiac. Neskôr na zákroky dostala som sa k strojom. Za smenu dve sme museli zabaliť 4.000 syrov, smotanových, alebo nalepiť 15.000 nálepiek. Bývala tam horúčava, pritom prievan, takže mi mierne vykrivilo ústa. Na šťastie, že mi to prišlo do poriadku. V tej dobe bola ses. Júlia na liečení, bola som sama s tetou Kopovou, ktorá sa starala materinsky o mňa a snažila sa, aby som si po ťažkej práci dobre oddýchla. V Mliekárňach pri balení odnášala kartóny staršia pracovníčka, ktorá mi raz dávala dátumovku s tým, že to tam prekrúti, lebo ja sa v tom aj tak nevyznám. V duchu som sa usmiala. Do stavebného závodu ma protežoval istý staviteľ na príhovor známej Jolky Kmetóniovej. Nikto ma tam nepoznal, len istý, predtým šofér u ČSČK, ktorý bol hosťom na drienovskej fare vtedy, keď som bola odmenená ako vzorná pracovníčka ČSČK, ktorý ako lenivý pracovník mal byť vypovedaný zo skladníctva. Ja som mala nastúpiť. Ten sa vyslovil o mne, že som jedna lenivá osoba. V živote to nikdy nikto o mne nepovedal. Mal tam zástancov, mňa nikto nepoznal, takže ma neprijali. Mrzelo ma, že sa ma tam zastal neznámy človek a zahanbili ho – bez príčiny. Z Poľnohospodárskeho závodu mi vyslovene napísali, že ma neprijímajú pre paragraf, pre ktorý som bola odsúdená. Dňa 10. septembra bola som v Doprastave na skúške. Skúšal ma ing., ktorý poznamenal, že píšem lepšie ako ich klepice. Riaditeľ mi hovoril, že prijatie musí schváliť Bratislava, odpoveď 40

dostanem do dvoch týždňov. Na zákrok Jolky Kmetóniovej protežoval ma tamojší zamestnanec. Po mojom odchode mal sa vysloviť riaditeľ: To tak, aby s vami a ing. bola tretím nespoľahlivým človekom v podniku. Meno riaditeľa neviem. O dva dni prišla zamietavá odpoveď. Písal ju iste po mojom odchode bez rozhodnutia Bratislavy. Medzičasom som sa uchádzala o miesto kancelárskej sily v Kancelárskych strojoch. Zástupca riaditeľa pri rozhovore mi povedal: Vy nemôžete nájsť miesto? Pani, ja vás ľutujem. S rozhodnutím počkal na riaditeľa, ktorý mi hovoril: U nás nesmie byť trestaný človek. Vy sa nesmiete stýkať s ľuďmi. Viete akí rôzni ľudia sa u nás vyskytnú? – Získali si však informácie z Drienova od tajomníka MNV Greguša, ktorý mu povedal, že osobne ručí za mňa že som sedela bez viny, ako farárka som sa nevyhýbala nijakej práci, som statočná osoba, môže ma prijať na jeho zodpovednosť. Raz mi riaditeľ povedal: Nikde nezájdete, keď budete robiť po kňažsky. Úspech má ten, kto klame. Čestne sa chovať? Kto na vás berie ohľad? Dodatočne som sa dozvedela, že po mojom odchode z Doprastavu, riaditeľ zavolal na p., ktorý ma protežoval, ŠtB. Tí mu nerobili nepríjemnosti, lebo neurobil trestnú vec. Riaditeľ však po nejakom čase bol zhodený z riaditeľstva. Dňa 3. septembra musela som rozviazať pracovný pomer s ONV, keď som mala nastúpiť v Mliekárňach. Zaujímal sa o mňa aj psychiater Dr. Taraba, ktorý vedel o mne od br.f. Kýšku. Rezervoval mi miesto v Kremnici, ale sám musel odísť do Galanty. Potom ma tam chcel dostať, ale zišlo z toho. Musel prijať inú silu. Pretože som nemala z čoho poslať prvú splátku za vyšetrovačku, požiadala som ich o strpenie. V odpovedi 2. októbra mi napísali, že mi znižujú poplatky na 50,- Kčs mesačne s tým, aby som ich po roku sama zvýšila. Posielam však stále rovnako. V Kancelárskych strojoch sa vytvorila medzičasom zvláštna situácia. Mala som ísť na školenie a po ňom sa zaviazať, že ostanem dva roky u nich. Ak nepôjdem, mala som odísť. Ja som mala skoro naisto sľúbené miesto v Kremnici na psychiatrii, dopustila som, aby Kancelárske stroje prijali inú silu. Mne istý Dr. žiadosť zamietol pre nedostatočnú kvalifikáciu a ja som ostala bez miesta, lebo patričná sila z Kancelárskych strojov nechcela odstúpiť. Zbytočný nátlak na mňa robili, lebo na školenie sa nešlo a patričnú silu neskôr sami museli vypovedať. Kým som neprešla bývať k pi. Kopovej, ktorá mala v byte viac izieb, vo Zvolene ma prichýlili ujovci Slamkovci (mamin bratranec) i so stravou. K nim som chodila na obedy v sobotu cez celú dobu, keď som bola zamestnaná v poisťovni. – Pripomeniem, že po návrate z výkonu trestu som sa musela 41

hlásiť v okrese, v ktorom ma zaistili a aj tam predovšetkým hľadať prácu a zamestnať sa. Preto som nemohla odísť k rodine, hoci niektorí boli ochotní pomôcť. Finančnú výpomoc mi ponúkol i bratranec Paľo Bancík. Dosť som si vytrpela na Drienove od tety Zuzy, tety br.f. Lajtoša. Zaujímavý výrok povedala, keď sa ma Lajtoš zastával, že mi krivdí: Ak jej krivdím, ja si to vymodlím, mne to Pán Boh odpustí a ona bude mať väčšiu slávu nebeskú. Druhé som si vytrpela od ses. Júlie. Vďačím jej, že sa ma ujala, ona ma zoznámila s pí. Kopovou, ktorá sa ma ujala ako matka. Snáď bola chyba, že si ma príliš obľúbila. V tej dobe ma upozornil riad. Kamhal 45), že sama sa mám vybrať na OV KSS za tajomníkom Cabanom, lebo že sa ma má ujať. Totiž v svojej hroznej situácii považovala som za jediné východisko napísať na ÚV KSS ako jediný orgán, ktorý by mi pomohol. Napísala som 31. augusta. S nikým som sa neradila, čo napísať. Napísala som – v skratke povedané: Nie som proti fyzickej práci. Nemám pre ňu ani silu ani zdravie. Ak je fyzická práca trestom, tak je to urážka robotníckej triedy. Ak nemám miesto v tejto spoločnosti, nech mi oni povedia, kde mám odísť. Poslala som ho prostredníctvom Janka Riečana. Keby som ho bola skôr poslala sama, skôr by sa bola vec vyriešila. S riad. Kamhalom som sa stretla raz v lekárni a sám sa mi ponúkol, že mi nejako pomôže. Listy, ktoré som písala ÚV KSS a potom 6 novinám, aj redakcii Pravda, dal prečítať tajomníkovi OV KSS. Vraj zapôsobila hlavne poznámka, že ak mám fyzicky pracovať ako za trest, považujem to za urážku robotníckej triedy. Do Pravdy som napísala redaktorovi Klokočovi. Takto som rozhýbala všetky zložky civilné i cirkevné, lebo Klokoč mal telefonovať aj na GBÚ. Za tajomníkom Cabanom som sa vybrala 19. novembra súkromne na byt. Prijal ma milo, ponúkol aj kávou. Povedala som mu otvorene o všetkých svojich ťažkostiach. Spomenula som: bola som

medzi

najsadistickejšími

vražedkyňami,

medzi

najspustlejšími

prostitútkami,

medzi

najprefíkanejšími zlodejkami a medzi kopou najhnusnejších cigánok. A mám dojem, keď tieto von vyjdú, že všetky sú cennejšie ako ja, že je milosťou, že môžem dýchať aj tento vzduch. Prehlásil, že nesmiem tak zmýšľať, že vedia, že ma neprerobia, že som bola tak vychovaná, že mi musia pomôcť i preto, že som žena a sama. Zamestnanie nájdu, s bytom to bude ťažšie. Na úrade práce sa ma ujal vedúci Pavlík a už celkom ináč so mnou jednali. Vtedy hľadali silu v Poisťovni, inšpektoráte, tam som si podala žiadosť 23. novembra, kedy ma prijal riad. Káres a námestník KS Danko. V utorok 26. novembra ma prijal riaditeľ Káres za prítomnosti zamestnankýň, členiek ZV, Kováčovej a Dubovskej s tým, že závodný výbor ma prijíma s výhradami, že sa ideologicky vyrovnám. Prehlásila som, ak mám prestať veriť a chodiť do kostola, ani za cenu zamestnania. Povedal, že ide o to, aby som na nich nábožensky nevplývala, v tomto smere je u nich pokojná hladina. Sú štátnym podnikom, vyčítať im 42

budú, že ma prijali, preto žiadal pí. Kováčovú, aby ma vyzvala, aby som sa slušne chovala aj na ulici, aby som nerobila ŠP hanbu. To mi však povedala až po viacerých mesiacoch. Na otázku, či sa chcem vrátiť do kňazstva, povedala som, že samozrejme. Do ŠP-OI som nastúpila v pondelok, 2. decembra ráno. Bola som mladšia administratívna sila. Chodila som pre poštu a pracovala som HIP-e (hromadne inkasované poistné) s pí. Fiterkovou. Kolegyne ma však milo prijali. Ako mi neskôr povedali, báli sa ma, že sa nebudú môcť ani smiať, preto prvé dni boli ticho a ja som si myslela, že sú do práce také zahrúžené. Na celozávodnej schôdzi ROH 22. decembra neodpustil si riaditeľ Káres, musela som povedať celý svoj životopis. Nemám sa za čo hanbiť. Počúvali ma tak, že ani dýchať nebolo počuť. Na konci mesiaca, 29. decembra, mala som rozhovor s riaditeľom Káresom a zástupkyňou Paškovou ako na konci skúšobného mesiaca s tým, že ma ponechávajú. Tak vyriešil ÚV KSS môj prípad, ktorý, vraj, zle pôsobil na farárov tu i tam (vo väzení alebo kde?). Z KS sa ma ujal s. Piecka. Radi ma dajú inde, ak by som sa rozhodla ostať. Ináč radil mi nevracať sa do povolania, lebo že sa môžem zase do niečoho dostať a nikto sa ma nezastane. Stretla som tam známeho, s. Šimku, na ktorého sa pamätám z detstva, práve on ma KS má na starosti životné poistenie a veľmi mi pomáhal, akonáhle som sa dostala do poistno-technického oddelenia. Ako byt som dostala faru na Babinej, odkiaľ odchádzal p.f. Styk na penziu. On mi navrhol a potom, keď to schválil dpb. Katina í p. prednosta Kmeť, nechcel pristať, aby som tam prišla, kým sa neodsťahujú a to potrvá aj dva mesiace. Mala som hroznú situáciu. Potom pristal a za čas sme spolu bývali a dobre sa znášali. Lenže dpb. Katína musel prevziať za mňa zodpovednosť, že sa na Babinej nebudem miešať do ničoho, dám si pozor na reči. Aby mal istotu, šiel na posledné presbyterium, aby upozornil na to i presbyterov. Môžem byť hrdá, že biskup ohlašoval môj príchod do Babinej. Prednosta Kmeť požiadal v Lučenci aj Hrdličkovcov, aby mi dohovorili, aby mi dohovorili, aby som na Babinej neodbavovala tajné služby Božie, biblické hodín, aby som prestala písať, že veľa píšem. Priznal síce, že ho mrzí, že žena, najmä ja, prvá farárka, som sa dostala do väzenia a že keď nikto, ja sa dostanem späť do služby. (Uvidíme). Na III. turnuse teologického kurzu v 1963 dpb. Chabada sa vyslovil, že o mne vedia – nevedia, že som prišla, neohlásila som sa. Spomenul, že ma mal veľmi rád, ale že som chodila vyzvedať pre Juráša. Na príhovor dpb. Katinu som mu napísala, v odklepe poslala prípis ÚV KSS a redakcii Pravdy písaný. Dodnes mi to nevrátil, neodpovedal, mal poznámku, že som sa nemiestne vyjadrila. Týkalo sa to práčovne, ktorú mi chcel prideliť bytový úrad. Mal sa pohoršiť nad bytovým úradom, že také niečo mi prideľoval. Na bytovom úrade to bolo všelijaké, nič mi nedávali, ak niečo, tak v asanačnom páse, kde nebola ani elektrika, ani dlážka. Denne som chodila byt hľadať a nič som nezohnala. Pomáhali hľadať kto vedel, ale bezvýsledne. Vedúci sa potom tam aj naštval pre mňa, lebo Jolka Kmetóni, ktorá sa ma veľmi ujala a pomáhala horlivo hľadať zamestnanie i byt, v priveľkej horlivosti mu nedala. 43

Sen. Bágel mi raz povedal, že na KNV vedia o všetkých mojich ťažkostiach, že sa veľmi pekne chovám, informuje sa o mne aj cirkevný tajomník ONV. Je pravdou, že mnohí ľudia, i farári sa mi po návrate vyhýbali. Konečne, nezazlievam im to, či vlastne nejdem ich odsudzovať, keď sa báli o seba, prípadne o svojich. V ŠP-OI je zamestnaný ako zábranár istý, o ktorom mi povedali, že on sa pričinil o moje zaistenie, že uňho sa zhromažďovali veci. Bol v Krupine ako ŠtB. Lenže v ŠP-OI ten istý riaditeľ, ktorý ma prijímal s výhradami, neskôr radil členkám ZV, aby na mňa vplývali, aby som ostala v ŠPOI. Na KNV Lajtošovi 18.6.1964 spomenul tajomník Bračok, že niet príčiny, aby mi nedal súhlas, že mi ho dá. Len škoda, že je už nie na KNV. Zbory sa zaujímali o mňa. Predovšetkým rodný zbor kokavský ma chcel vyvoliť za kantorku, ba aj čakať s voľbou, kým sa nevrátim. Pokoradz a Paradovce boli ma pýtať na BÚ. Horná Strehová sa viackrát zaujímala u p. sen. Hrdličku, či by ma nemohli dostať. Všetci neľutujeme, čím sme prešli. Je pravdou, že zopakovať by sme si to nechceli. Získali sme veľké bohatstvo. Lenže za bohatstvo sa platí vysoká milionárska daň a my sme ju poriadne zaplatili. Dňa 10. júna 1968 som sa podrobila operácii štítnej žľazy. Po návrate z väzenia začali mi rásť na hrdle hrče. Lieky nepomáhali. Vtedy neposielali na endokrinologické oddelenie. Deň pred operáciou navštívila ma spolužiačka z gymnázia, Anina Šterculová s manželom – lekárom , ktorý bol väznený pre katolícku akciu. Ten mi lekársky vysvetlil vplyv stresov pri vyšetrovačke na zdravie človeka a prehlásil mi, aby pri rehabilitácii som toto uviedla ako ťažké ublíženie na zdraví. Náš advokát mi povedal, že to len vtedy môže uviesť, ak dokážem, že na mňa fyzicky pôsobili. Nikto im nemôže dokázať, čo robili s ním vo väzení. – P.sen. Hrdlička žiadal pre mňa na KNV v Banskej Bystrici štátny súhlas, lebo mi vypršal vedľajší trest práve 2.8.1968. Dostala som ho k tomu dňu, ale pre operáciu som nastúpila znovu do cirkevnej služby 1.10.1968 a to do Veľkého Lomu.

Darina Bancíková

44

PRÍLOHY Pre lepšie pochopenie spomienok i pre historické zachytenie niektorých vecí, dôležitých i z hľadiska celocirkevného, citujem niekoľko statí zo spoločnej obžaloby a z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu v Prahe/spolu je to 99 strán/. Z obžaloby – Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici T 04/62 Krajský prokurátor v Banskej Bystrici podáva obžalobu na: 1/ Dr. Vladimíra ČOBRDU, nar. 20. júla 1880 .... predtým generálny biskup ev.a.v. cirkvi na Slovensku 2/ Fedora RUPPELDTA, nar. 1.6.1886 .... predtým biskup ev.a.v. cirkvi 3/ Juraja STRUHÁRIKA, nar. 13.4.1893 .... predtým ev.a.v. duchovný 4/ Ľudovíta VAJDIČKU, nar. 21.2.1907....ev.a.v. duchovný, Martin 5/ Ottu VÍZNERA, nar. 6.6.1920 .... ev.a.v. duchovný v Dačovom Lome 6/ Darinu BANCÍKOVÚ, nar. 31.12.1922 .... ev.a.v. duchovný v Drienove že všetci obvinení ako ev.a.v. duchovní nesúhlasiac s vývojom pomerov v ČSSR po Februári 1948, až do ich zaistenia, prevádzali podvratnú činnosť proti spoločenskému a štátnemu zriadeniu /s.1/ našej republiky, tak že poriadali ilegálne schôdzky, na ktorých dohodli spoločný postup a vytýčili úlohy proti prenikaniu marxisticko-leninskej ideológie do vedomia občanov, najviac sa pritom zameriavali na mládež. Takmer na území celého Slovenska vytvorili sieť ilegálnych krúžkov, ktorých členmi boli reakčne zmýšľajúci duchovní a tu spoločne vypracovávali prípravy ku kázňam, prekladali zahraničnú literatúru, toto medzi sebou vymieňali, pričom obsah takmer všetkých písomností bo ostro zameraný proti socialistickému zariadeniu v ČSSR a tieto materiály používali ku kázňam pre veriacich a pre prácu medzi mládežou. Tých duchovných, ktorí svoje povolanie vykonávali v súlade s cieľmi a potrebami socialistickej spoločnosti osočovali, ohovárali a rovnako tak sa chovali aj voči terajšiemu vedeniu ev.a.v. cirkvi na Slovensku. 45

O svojej práci informovali cirkevných hodnostárov ev.a.v. cirkvi v zahraničí najmä v USA a vo Švédsku, prostredníctvom týchto dostávali pokyny pre ďalšiu prácu. Cieľom tejto činnosti bolo oslabovanie základov našej socialistickej republiky, pričom očakávali a pripravovali sa na zvrat pomerov v ČSSR, teda všetci obvinení z nepriateľstva k socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu republiky prevádzali podvratná činnosť proti jej spoločenskému a štátnemu zriadeniu, tento čin páchali v spojení s cudzími činiteľmi a vo väčšom rozsahu, č í m s p á ch a l i všetci obvinení trestný čin podvracania republiky podľa § 98 odst. 1, odst. 2 písm. a,b/ tr, zák. /s.2/ Darina Bancíková ..... z nepriateľstva proti štátnemu a spoločenskému zriadeniu už od r. 1948 až do jej zaistenia prevádzala aktívnu nepriateľskú protištátnu činnosť. Väčšinou pôsobila na mládež a to či už v Liptovskom Mikuláši, kde zastávala predsedníčku Združenia ev.a.v. mládeže v Liptovskom Mikuláši a práve z toho obdobia je preukázaná jej najaktívnejšia činnosť medzi mládežou v duchu protimarxistickom a protištátnom. Vypracovala a predniesla mnoho prednášok medzi mládežou, v ktorých nabádala mládež, aby sa v žiadnom prípade nedala mýliť vedeckoateistickou propagandou, ale aby zostávala na pozíciách cirkvi. Svedčia o tom osobné dokumenty zabavené pri domovej prehliadke u obv. Bancíkovej, ktoré sú pripojené pod /s.27/ prílohou 4 osobného zväzku. Ako pracovníčka Tranoscia v Liptovskom Mikuláši veľmi úzko spolupracovala s Jozefom Jurášom, Čobrdom a možno povedať hneď od začiatku mala plnú dôveru reakčne zameraného krídla ev.a.v. cirkvi. Napriek tomu, že ešte nebola vysvätená za duchovnú, zúčastňovala sa všetkých porád ev.a.v. farárov a tak sa zúčastnila už v r. 1948 spomínanej žilinskej konferencie ako i piešťanskej pastorálnej konferencie v septembri 1949, na ktorých sa prejednávala otázka návrhu zákona o hmotnom zabezpečení cirkvi a pomeru štátu voči cirkvi. Rovnako ako spoluobvinení i Bancíková jednoznačne sa postavila proti prijatiu navrhovaného zákona. V roku 1950 bola vyslaná Čobrdom a Dérerom na konferenciu do Komárna s tým, aby o priebehu konferencie robila podrobné poznámky a tieto potom odovzdala Čobrdovi a Dérerovi. V tom istom roku bola pozvaná na ilegálnu schôdzu v Liptovskom Mikuláši, ktorej rokovania bezprostredne sa nezúčastnila, ale zabezpečovala jej nerušený priebeh tým, že na chodbe dávala pozor, 46

aby ilegálna skupina nebola nikým vyrušená. O priebehu a obsahu jednania tejto ilegálnej schôdzky bola potom Jurášom oboznámená, s jej programom plne súhlasila a v ďalšej svojej práci sa dôsledne pridržiavala programu, vytýčeného ilegálnou schôdzou v Liptovskom Mikuláši v roku 1950.

Podvratnú nepriateľskú činnosť obv. ďalej prevádzala tým, že od r. 1950 až do r. 1958 priam organizovala vypracovávanie prípraviek pre tzv. nedeľné detské služby božie a za tým účelom veľmi aktívne pracovala v krúžku reakčných ev.a.v. duchovných, najmä s Víznerom, Jurášom, Agnetom, Struhárikom, Ruppeldtom a ďalšími. V krúžku vypracované politicky závadné prípravky sa sústreďovali väčšinou u Bancíkovej, ktorá ich jednak rozmnožovala a potom rozposielala ďalším ev.a.v. duchovným a títo ich používali v práci medzi mládežou. V protimarxistickej výchove mládeže bola veľmi iniciatívnou a tak i na fare v Drienove zriadila si osobitnú miestnosť pre konanie rôznych pobožností pre mládež. Práve Bancíková si najiniciatívnejšie počínala už od roku 1950 pri rozmnožovaní a rozposielaní takmer všetkých Čobrdových kázní, ktoré ako možno usúdiť /s.28/ z prílohy osobného zväzku obv. Čobrdu a zo znaleckého posudku S KNV k nim pripojenom, sú takmer všetky ostro zamerané proti nášmu štátnemu a spoločenskému poriadku.

Zvlášť iniciatívnou bola obvinená pri spracovávaní a rozmnožovaní prípraviek ku kázňam a to jednak vypracovaných samostatne, alebo v krúžku, poprípade prekladaním z cudzojazyčnej literatúry, získanej v kapitalistických štátoch najmä z NSR, Švédska a USA. V takto vypracovaných kázňach a prekladových materiáloch nielen podrývala a podceňovala marxistickú ideológiu, ale obhajovala v nich súkromné vlastníctvo, vojny a pod. Tak napr. v materiáli 8 na strane 7 prílohy osobného zväzu obv. preložila nemecký text Emila Brunnera a potom rozšírila medzi ostatných obvinených a ostatných duchovných, v ktorom sa hovorí: „ Takýmito myšlienkami práve fašisti sa snažili ospravedlniť hrôzy napáchané druhou svetovou vojnou. V tomto preklade, ktorý rozširovala, na strane 4 hovorí: „ Na božích základoch spočíva aj vlastná plná moc štátu ... Nenáboženský štát, najmä nábožensky nepriateľský štát musí sa rozpadnúť. Štát je tu z vôle božej.“

V kázňových materiáloch, ktoré, či už sama vypracovala, alebo spoločne s ostatnými duchovnými v krúžku za takýmto cieľom vytvorenom, vypracované kázne rozširovala, v ktorých sa útočí na socialistickú spoločnosť, odvádza pozornosť od budovateľských úloh, bojuje proti výchove v duchu vedeckého svetonázoru a pod. V materiáli č. 16 na strane 4 napr. hovorí: „Sme si istí, že máme tú zbraň – a že máme proti komu bojovať“, ďalej v materiáli č. 18 „S úpadkom viery upadá i život, kázeň a bázeň ľudská. Pre mnohých je nedeľa dňom práce a príležitosťou k najhriešnejším pôžitkom a rozkošiam.“ 47

V akom duchu a akými formami pôsobila obv. Bancíková na mládež, najlepšie dokumentuje materiál č. 19 v kázni „Vtáčiky, ktoré zobú“ hovorí: „Zvláštne zviera: ovca s vlčou hlavou takýchto zvierat niet, ale sú takíto ľudia, že keď k nám prichodia, musíme sa mať /s.29/ na pozore, musíme byť opatrní, musíme utekať pred nimi. Takýto človek /Matej/ chodí po domoch a hovorí o nás mrzké reči, ostré slová, priamo nás nimi hryzie. Ježiš hovorí, že takíto ľudia sú ako špinaví psi, veru ako nebezpeční vlci“. Materiáli takéhoto obsahu prekladala, vypracovala a rozširovala medzi ostatných reakčných ev.a.v. duchovných. Obv. Bancíková začiatkom roku 1961 zakúpila vedeckoateistickú knihu od Jaroslavského: „Biblia pre veriacich a neveriacich“, túto zaslala obvinenému Struhárikovi, ktorý k nej vypracoval štvavé, osočujúce poznámky vo forme prednášky, ktorá mala súžiť k vyvracaniu marx-leninského učenia medzi občanmi. Bancíková túto prednášku rozmnožila a rozposlala medzi ďalších ev.a.v. duchovných a to Jurášovi, Droppovi, Dunajčíkovi, Struhárovi a ďalším. Svedčí o tom jednak doznenie obvinenej, ale i dokument č. 1 v osobnom spise zväzku Bancíkovej. Pri vypracovávaní politicky závažných kázňových materiálov, alebo i prednášok bola v styku so zahraničím, odkiaľ dostávala závadné knihy, brožúry a časopisy, ktoré prekladala a rozširovala. Takouto činnosťou sa priamo podieľala na ideologickej diverzii, ktorá je proti nám vedená zo strany západných imperilistických kruhov. Svedčí o tom znalecký posudok ako príloha 1 osobného zväzku obvinenej. V roku 1958 bola na návšteve v ČSSR ako turistka švédska duchovná Götlind. S touto Bancíková nadviazala osobný styk, sprevádzala ju na rôznych miestach v Čechách, pričom ju informovala nepriateľsky o cirkevno-politickej situácii v ČSSR s tým, že cirkev je u nás „obmedzovaná, že sú zakázané evanjelické spolky“ a pod. Ako má informovať túto, dal jej pokyn obv. Ruppeldt. Bancíková tejto švédskej duchovnej povedala, aby slová, ktoré počula od nej, si nechala pre seba, resp. aby o tom informoval švédskeho biskupa, ktorý jej dal k ceste do ČSSR doporučenie. Po skončení návštevy Götlind potom ostatných duchovných, Ruppeldta, Čobrdu, Juráša a Struhárika okružným listom informovala. K tomuto sa obv. Bancíková doznala vo svojej výpovedi zo dňa 28.2.1962. /s.30/ V podvratnej nepriateľskej, protištátnej činnosti sa obv. Bancíková dôsledne pridržiavala pokynov ilegálneho vedenia ev.a.v. duchovných a to či už pokynov ilegálneho vedenia ev.a.v. duchovných a to či už pokynov vyplývajúcich z ilegálnej porady v roku 1950 v Liptovskom Mikuláči, alebo i konkrétnymi individuálnymi pokynmi, ktoré dostávala od Juráša, Ruppeldta, Čobrdu, a iných. V činnosti bola zvlášť horlivá. 48

Aj keď sa osobne nezúčastnila podávania správ o nepriateľskej činnosti ilegálnej skupiny zahraničným predstaviteľom luteránskej cirkvi Lund-Quistovi a Nygrénovi vždy bola o obsahu takto podaných správ dodatočne informovaná a to či už Jurášom v r. 1956, alebo Kasanickým a Velebným v r. 1959. Bancíková sa k trestnej činnosti doznala a je usvedčená jednak spoluobvinenými a svedkami a najmä písomnými dôkazmi, ktoré boli zabavené pri domovej prehliadke na jej byte a vo fare. Podvratná nepriateľská trestná činnosť všetkých obvinených mala organizovaný ráz, bola páchaná po väčšinou a usmerňovaná predstaviteľmi ev.a.v. cirkvi v zahraničí a aj keď konkrétne kroky a opatrenia smerujúce k rozvráteniu socialistického zriadenia v našej republike obv. nepodnikli, takýto zvrat pomerov očakávali a v niektorých smeroch sa podľa toho vo svojej činnosti aj zariaďovali /časti závadných materiálov pripravovali na vydanie v iných pomeroch/. Na páchanie trestnej činnosti v tom, že budú ilegálne pracovať, sa vopred dohodli, vytýčili si konkrétny program tejto činnosti spočívajúci v tom, že sa jednak vzájomne budú utvrdzovať v nepriateľstve, že takto budú utvrdzovať i ostatných duchovných, alebo veriacich a toto v konkrétnych formách i prevádzali. Takúto činnosť potom prevádzali buď spoločne, alebo každý zvlášť a to či už osobnými stretnutiami. Ilegálnymi schôdzami, vytvorením krúžkov pre rozširovanie závažného obsahu v kázňach, v prednáškach a najmä v práci medzi mládežou, treba považovať za činnosť pre spoločnosť zvlášť nebezpečnú. Spoločenskú nebezpečnosť trestnej činnosti obvinených zvyšuje potom ešte taká skutočnosť, že trestnú činnosť páchali v spojení s význačnými /s.31/ predstaviteľmi luteránskej cirkvi z kapitalistického zahraničia, najmä USA, Švédska, ba v niektorých smeroch spočiatku ich trestnej činnosti aj priamo spojenie s agentmi americkej špionáže, či už Dr. Igorom Bellom, alebo Blahoslavom Hrubým. Takto je zrejmé, že trestnú činnosť páchali v spojení s cudzou mocou, resp. s cudzím činiteľom, lebo i význačný cirkevný hodnostár z cudziny je cudzím činiteľom tak, ako to má na zreteli ustanovenie § 98 2 lit.a/tr. zák. Do protištátnej trestnej činnosti zapojili postupne desiatky duchovných takmer na celom Slovensku, týchto zásobovali politicky závadnými a protištátne zameranými kázňami, ktorí ich používali pred veriacimi a najmä mládežou, je to rozsah zvlášť veľký. Prostriedky a formy páchania trestnej činnosti nemožno v žiadnom prípade podceňovať. Činnosť, ktorú obvinení vyvíjali po dobu viac ako 15 rokov treba považovať ako činnosť podvratnú proti základom republiky, motivovanú ich nepriateľstvom a nenávisťou voči nášmu socialistickému 49

zriadeniu s konečným cieľom oslabiť základy socialistického štátneho a spoločenského zariadenia v ČSSR. Týmto je odôvodnená vysoká spoločenská nebezpečnosť trestnej činnosti páchanej obvinenými a i právna kvalifikácia činov, ktorých sa dopustili.

50

Z rozsudku Krajský súd v Banskej Bystrici na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 16.-18. júla 1962 v senáte zloženom zo sudcu z povolania Dr. Gašpara Kubeka, a sudcov Jozefa Jakubčíka, Matúša Kreta .... rozhodol, že sme spáchali trestný čin podvracania republiky podľa § 79a ods. 1 tr. zák. z roku 1950 v znení zákona č. 63/56 Zb. Z a t o s a o d s u dz u j ú podľa § 79a ods. 1 tr. zák. z roku 1950 k trestu odňatia slobody v trvaní u obž. Č o b r d u, 15 /pätnásť/ mesiacov u obž. R u p p e l d t a, 18 /osemnásť/ mesiacov u obž. S t r u h á r i k a, 15 /pätnásť/ mesiacov u obž. V a j d i č k u, 12 /dvanásť/ mesiacov u obž. V í z n e r a, 14 /štrnásť/ mesiacov u obž. B a n c í k o v e j, 14 /štrnásť/ mesiacov Podľa §§24, 25 ods. 1 tr. zák. z roku 1950 u obžalovaného Čobrdu sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu dvoch rokov. U ostatných obžalovaných sú tresty odňatia slobody bezpodmienečné. Podľa § 51 ods. 2 písm. a/tr. zák. z roku 1950 sa obžalovaným V a j d i č -k o v i, V í z n e r o v i, B a n c í k o v e j /s.2/ ukladá vedľajší trest zákazu činnosti na dobu 5 /päť/ rokov, s tým, že sa im po túto dobu zakazuje vykonávať povolanie farárov. /s.3/ Tu odcitujem, čo som si na rozsudok napísala po rozhovore so svojím obhajcom. „ Proti zápisnici protestovali všetci advokáti, nepresne zachytená, ich záznamy v protive s tým, čo zaznamenala zapisovateľka. Mnohé veci sú doplnené zo záznamov prípravného konania, vtedy nie to, čo sa hovorilo na pojednávaní.“ Rozsudok potvrdil obžalobou. Spomeniem dve veci, ktoré z obžaloby vypustil. 51

Na pojednávaní sa v súhlase s priznaním obžalovanej aj ďalšími dôkazmi preukázalo, že menovaná už dávnejšie pôsobila na výchovu mládeže, ovšem táto jej činnosť nemôže byť považovaná za súčasť podvracania republiky hlavne preto, že v tom období boli cirkevné spolky mládeže povolené a vyvíjali svoju činnosť legálne. /s.34/ Obžaloba kládla za vinu obžalovanej Bancíkovej, že v roku 1958 prišla do styku v republike so švédskou Götlind, ktorú mala informovať nepriateľským spôsobom o cirkevno-politickej situácii v republike a že Jozefom Jurášom mala byť v roku 1956 a Kasanickým a Velebným v roku 1959 informovaná o podávaní správ o nepriateľskej činnosti ilegálnej skupiny zahraničným predstaviteľom luteránskej cirkvi Lund-Quistovi a Nygrénovi. Obžalovaná však na hlavnom pojednávaní /s.35/ poprela a prevedené dokazovanie jej obranu nevyvracia. Preto nemožno takúto činnosť obžalovanej Bancíkovej považovať za dokázanú. /s.36/ Rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe – 9 To 028/62 Najvyšší súd na verejnom zasadaní konanom v dňoch 13. a 15. decembra 1962 prejednal v senáte zloženom z predsedu senátu Dr. Juraja Viesku a členov senátu sudcov Dr. Júliusa Lehotského, Jiřiny Návělkovej, prom. práv. Rudolfa Šamánka a Ivana Jelčíča v trestnej veci proti Dr. Vladimírovi Čobrdovi a spol. odvolanie obžalovaných Dr. Vladimíra Čobrdu, Fedora Ruppeldta, Ľudovíta Vajdičku a Dariny Bancíkovej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. júla 1962, sp.zn. T04/62 a rozhodol takto: I/ Podľa § 258 ods. 1 pís.b/a § 260 tr.por. zrušuje sa rozsudok krajského súdu pokiaľ sa týka obžalovaného Dr. Vladimíra Čobrdu v celom rozsahu a vec sa dotyčne tohto obžalovaného vracia krajskému prokurátorovi na došetrenie. II/ Podľa § 258 ods.2 tr.por. zrušuje sa v napadnutom rozsudku vo veci obžalovanej Dariny Bancíkovej celý výrok o treste. Najvyšší súd pri nezmenenom výroku o vine trestným činom podvracania republiky podľa § 79a ods. 1 tr. zák. 1950ukladá podľa tohto zákonného ustanovenia obžalovanej trest odňatia slobody v trvaní 1 /jeden/ rok bezpodmienečne. Podľa § 51 ods. 2 písm.a / tr.zák. 1950 ukladá sa obžalovanej Bancíkovej trest zákazu činnosti na dobu 5 /päť/ rokov s tým, že sa jej po túto dobu zakazuje vykonávať povolenie duchovného. III/ Podľa § 261 a § 258 ods.1 písm.b/ tr.por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu aj pokiaľ sa týka obžalovaných Juraja Struhárika a Ottu Víznera a vec dotýčne týchto dvoch obžalovaných sa vracia podľa § 259 ods.1 tr.por. Krajskému súdu v Banskej Bystrici na nové prejednanie a rozhodnutie. IV/ Podľa § 256 tr.por. sa odvolanie obžalovaných Fedora Ruppeldta a Ľudovíta Vajdičku zamietajú. /s.1/ Str. 23: Trestná činnosť obžalovanej Bancíkovej trvala od r. 1950 prinajmenšom do konca r. 1961, svojou povahou vyčerpáva znaky trestného činu podvracania republiky podľa § 79a ods. 1 tr.zák. a uložený trest odňatia slobody v trvaní 14 mesiacov nepodmienečne ako aj zákaz činnosti na 5 rokov by odpovedali zákonným hľadiskám. Najvyšší súd na odvolanie tejto obžalovanej predseda znížil uložený 52

trest odňatia slobody na dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby preto, lebo má za to, že napriek značnej aktivite obžalovanej táto bola v podstate vo vleku omnoho väčších autorít, najmä Juráša a obž. Ruppeldta a od r. 1956 aj Dr. Čobrdu, ktorým prisluhovala. Znížením trestu odňatia slobody chcel Najvyšší súd vyjadriť svoj názor na to, že zatiaľ čo ostatní obžalovaní konali s vyhraneným nepriateľským zámerom, obžalovaná Bancíková pri svojej aktivite do značnej miery sa nechcela ovplyvniť skutočnosťou, že ako prvá žena – kňaz – chcela dokázať, že sa vyrovná svojim kolegom mužom. Pri preverení rozsudku 1. súdu došiel Najvyšší súd k záveru, že preklad a recenzovanie tzv. Symbolických kníh nie je možno zahrnúť do trestnej činnosti obžalovaných, ktorí sa odvolali. Týka sa to najmä obžalovaného Dr. Čobrdu, keď aktivita Bancíkovej v tomto smere nebola podľa 1. Rozsudku zahrnutá do trestnej zodpovednosti tejto. Str. 24: Ak by obžalovaní boli uznaní vinnými iba v súvislosti s tzv. Symbolickými knihami, musel by Najvyšší súd z dôvod uvedeného v § 261 tr.por. rozsudok ohľadne týchto, aj keď sa medzitým stal právoplatným zrušiť a obžalovaných oslobodiť. Pretože však ide iba o jeden z dielčích skutkov, neprislúcha odvolaciemu súdu bez odvolania prehodnotiť procesný materiál v celom rozsahu aj ohľadne týchto obžalovaných. Bolo preto treba s poukazom na § 261 tr.por. rozsudok ohľadne týchto obžalovaných zrušiť a Krajskému súdu v Banskej Bystrici uložiť, aby vec týchto obžalovaných znovu prejednal a o nej rozhodol.

53

S CH Ô DZ A

predsedníctva Ev.a.v. cirkvi na Slovensku/Dr. Ján Chabada, gen. biskup a Andrj Žiak, gen. dozorca/ s postihnutými farármi vo Zvolene dňa 11. februára 1969 v miestnosti motlitebne cirk. zboru od 9.00 do 23.30. Iniciátormi stretnutia boli Pavel Uhorskai, uväznený v r. 1951 ako ev. farár v Jáji a Otto Vízner, uväznený v r. 1962 v skupine Čobrda a spol. Citujem zo zápisnice, ktorá má 68 klepaných strán, ktorú zapísal Štefan Dlháň na základe magnetofónneho záznamu a po konfrontácii so zápisnicami D. Veselého, Dr. Gábriša a P. Sklenára. Konštituovanie porady - stretnutia označil: ako východisko nedôveru, ktorá „medzi nami bola a je“ a ako cieľ: „odstrániť príčiny nedôvery i nedôveru samú v záujme našej mučeníckej evanj.a.v. cirkvi“, v duchu Pána Ježiša Krista. Program stretnutia: 1/ Podstata deformácií v cirkvi a/ cirkevno-právneho rázu – Dr. Cibulka b/ teologicko-duchovného – O. Vízner 2/ Rehabilitácie a/ občianske – P. Uhorskai b/ v cirkvi – J. Agnet 3/ Využitie skúseností postihnutých pre prácu v cirkvi a/ dialóg s r.kat. cirkvou – J. Juráš b/ dialóg s modernými ideológiami – J. Maradás c/ stretnutie so sekularizovaným svetom – Havlík 4/ Pomer postihnutých k cirkvi a/ pomer k cirkvi – Št. Dlháň b/ pomer k obrode cirkvi – J. Trebuľa Po úvodnom prejave ku každému bodu nasledovala diskusia /2-3 min./ a po skončení diskusie uznesenie /s.2/. Štatistické dáta. Súdených a väznených bolo 34 farárov /z toho jedna žena/ podľa zistení do dňa porady. Štátne súhlasy odňaté 47 /väznení nepočítaní/, spolu postihnutých 81, čo tvorilo skoro ¼ duchovenstvo. Výpočet neúplný. /s.4/ Zápisnica necituje prednášky, len diskusiu. Dr. Chabada spomenul, že v jednej obžalobe sa dočítal, že patričná osoba bola odsúdená preto, že nebola tej istej cirkevno-politickej línie čo on, žiadal vysvetlenie. Spomenula som mu slová náčelníka: Biskup Chabada dostal dôveru štátu. Preto, keď ho niekto kritizuje, čo priam smiešne, že ste sa zle 54

oholili, a že si dovolil aj takú vec pokritizovať, kým kritizoval štát. – Dr. Chabada žiadal si to písomne, chcel sa proti tomu ohradiť a dostať satisfakciu. Odcitujem svoj diskusný príspevok vo forme otázok. Škoda, že k takémuto stretnutiu nedošlo pred 20 rokmi. Ako došlo k deformáciám v cirkvi? Keby sa ten a ten nebol dal na to? Keby ten a ten nebol to a to urobil? Keby sa nebol našiel niekto, kto sa stal správcom Tranoscia, ktorého prvým činom bolo vyhodiť Juráša, Janošku a výrok: a potom pôjde Šenšel a Bancíková? /Ochorel správca Hubka, bol potrebný Šenšel a udržala sa aj Bancíková./ Keby niekto na upozornenie člena správy Tranoscia nebol sa do toho zachytil, že v šemetizme sú mená, ktoré by tam nemali byť? A tak nedal prvý podnet k útoku proti bisk. tajomníkovi Neckárovi, ktorý odišiel „dobrovoľne“, lebo si mohol vybrať: sedieť alebo sa vzdať? Keby nebol niekto presvedčil biskupa Čobrdu, že ak sa vzdá a bude vedenie cirkvi, ktorému bude dôverovať štátne vedenie, uskutoční sa široká amnestia, ktorá sa nikdy neuskutočnila? Lebo o nej na patričných miestach nevedeli, ale dobrovoľné odstúpenie biskupa Čobrdu prijali. Viem to preto, lebo som chodila p. biskupovi ja klepať patričné memorandum. Keby neboli odstránili seniora Šenšela tak drastickým spôsobom paragrafmi, ktoré podľa slov seniora Šenšela vzťahujú sa na najväčších zločincov a ktoré prípisy GBÚ ho vždy tak rozčúlili, že každý prípis GBÚ bol poznačený krvou a ktoré rozčuľovanie, podľa uistenia lekárov, urýchlilo jeho smrť? Keby sa nikto nebol našiel na nahováranie, aby biskup Čobrda dobrovoľne odišiel do penzie? Myslím tým p.gen. biskupa, p. gen. dozorcu a p. bisk. taj. Pališina. Možno namietnuť: prečo ich nikto neupozornil na chyby, ktoré si prípadne neuvedomili a ani neuvedomovali si dosah svojho konania. Farár Juráš a Mišina vyhľadali v Tranosciu vtedajšieho bisk-taj. Chabadu, k rozhovoru sa neskôr pridal bisk.taj. Pališin. Považovali za svoju /s.37/ kňazskú povinnosť upozorniť ich na to, aby nemohli raz povedať, že ich nikto neupozornil. Bolo by došlo k deformáciám, keby sa to všetko nebolo dialo? V ďalšej diskusii sa Dr. Chabada spýtal, či som tým myslela aj jeho. Moja odpoveď: Áno. Vy ste sa dali na tú funkciu. /s.38/. Neskoro v noci na výzvu predsedajúceho Pavla Uhorskaia povedala som ďalší diskusný príspevok, tiež vo forme otázok. Príspevok trochu z histórie a z niečoho, na čo mám ťažké srdce a mám príležitosť povedať a chcem to povedať úprimne. Ani obžaloba mi nevedela dokázať, že by som bola nerešpektovala nariadenia nového vedenia cirkvi. ŠtB konštatovala môj kladný postoj k cirkvi. Nevyhýbala som sa GBÚ. O všetkom som sa radila s p.gen. biskupom Chabadom, ktorý mi nikdy nič nevyčítal, naopak pochváli. Mám rad otázok: Prečo? Prečo po stretnutí na Javorine r. 1955 ma udal farár Mikita, bez zistenia príčiny za to ma vyslúchali na GBÚ, potrestali? Prečo na konvente v Radvani 1955 /?/, odvtedy mám veľmi ťažké srdce na br. gen. dozorcu, prečo on predsedajúci zatrhol debatu v prospech zmien týkajúcich sa ordinácie žien a vstupu do cirk. služby a nedostali sa do zápisnice ani tie malé ústupky, ktoré predsedajúci pripustili? Prečo v prípade Slavošoviec vyhlasovaná som bola br. biskupom slavošovským cirkevníkom 55

za chorú a o dva týždne som bola už zdravá ísť do Salíb, do zboru ťažkého, dvojrečového a maďarsky som vedela asi sto slov? Prečo sa mi dostalo v r. 1967 od br. gen. biskupa titulu špión pre farára Juráša, ktorým menom ma neobvinila ani sama ŠtB? Prečo? Prečo sa dnes musím toľko razy pýtať prečo? /s.57/ V zápisnici nie je zachytené, že po mojich slovách hneď vstal gen. doz. Žiak so slovami: Ak môžete, Darina, odpuste mi. Viaceré veci sa na stretnutí dohodli, k uskutočneniu nedošlo.

56

REHABILITÁCIA

V r. 1968 v mene všetkých Otto Vízner podal žiadosť o rehabilitáciu podľa zákona č. 82/68 Zb. Naša skupina sa už menovala Ruppeldt a spol., pretože podmienka p. biskupa Čobrda sa nepočítala ako trest. Na základe novely zákona č. 70/70 Zb. žiadosť nám zamietli. Naša skupina Ruppeldt a spol. bola súdne rehabilitovaná 8. októbra 1990 Krajským súdom v Banskej Bystrici. Cirkevná a morálna rehabilitácia všetkých postihnutých farárov / nielen väznených/ bola v rámci generálneho konventu v Bratislave 30. novembra 1990 gen. biskupom Pavlom Uhorskaiom. Osobne som sa jej nezúčastnila pre veľký záchvat neuralgie trojklanného nervu, bola som týždeň v nemocnici. Patričné veci miesto mňa prevzal bratranec, prof. Dr. Beloslav Riečan, DrSc.

57

ŽIVOTOPIS Dariny Bancíkovej Svetlo svet som uzrela dňa 31. decembra 1922, v nedeľu večer o 6-tej, na ev. a v. fare v Kokave nad Rimavicou, kde bol môj starý otec ev. farárom. Tu som strávila prvé roky svojho života, pretože rodinná tragédia mi znemožnila stráviť svoj život v rodinnom kruhu. Na svoj životný lós som si však nikdy nesťažovala a ďakovala som Pánu Bohu za drahé dary a obrodenia, ktorými ma obdaril a ktoré mi vynahradili to, čo mi bolo dopriate, najmä však vzácny dar – svoju skvelú matku. Po smrti starého otca i krstného otca /dr. Samuela Bancíka, prvého riaditeľa Evanj. lýcea v Bratislave po I. svetovej vojne/ od piateho roku života žila som aj s matkou pri jej mladšej sestre, Izabelle, vydatej za Jozefom Riečanom. Boli to roky pekné i smutné, kto to býva pri ľuďoch, ktorí si musia uvedomiť, že žijú z milosti rodiny. U Riečanovcov však vládol duch prísnej nábožnosti, duch slovenský i slovanský, čo neostalo bez vplyvu na mňa. Pán Boh mi dal do vena dva vzácne dary: veselého ducha, ktorý mi pomáhal prehrýzať sa všetkými trpkosťami života, a nadanie, ktoré mi umožňovalo nielen ľahko sa učiť, ale ešte aj iných učiť. Od IV. tr. Gymnázia až po maturitu som si zarábala na štúdium dávaním privátnych hodín z matematiky a latinskej gramatiky. Teta - krstná mama menila dosť často bydlisko kvôli strýcovmu zamestnaniu a tak sme ho menili i ja s mamičkou. Od 5.-14. roku života sme bývali v Turč. Sv. Martine. Tam som chodila do evanj. Ľudovej školy. Učili ma: 1. tr. Božena Chmelová do Vianoc, potom Pavel Kocka, 2. tr. Božena Thurzová vyd. Ormisová, 3. a 4. tr. Peter Ondrejček. Zo 4. triedy urobila som skúšku do gymnázia, takže som 5triedu nechodila. V Martine som vychodila tri triedy gymnázia, potom sme sa presťahovali do Žiliny, kde som navštevovala dievčenské gymnázium . V Martine katechétom bol Hysko, v Žiline Fedor Ruppeldt a Ondrej Antal. V novom žilinskom chráme som bola 11. apríla 1937 konfirmovaná. Kon. Text: “aby ste chodili hodní Pána, na Jeho úplnú ľúbosť, prinášajúc ovocie v každom dobrom skutku, rastúc v známosti Božej“ /Kol 1,10/. Bola to prvá konfirmácia v tomto chráme. Do septimy a oktávy som dochádzala z Púchova nad Váhom, kde sme sa presťahovali. Vtedy som dávala hodiny 4-5 žiačkam, sama som sa učila len vo vlaku a bola som jediná vyznamenaná, ale v posledné dva roky som mala samé jedničky. Na maturitné som dostala jednu dvojku – zo slovenčiny. T osom pocítila prvý raz za tzv. slov. štátu od kat. profesorky, že som evanjelička. Maturovala som 4. júna 1941. Dva mesiace pred maturitou zomrela krstná mama, Izabella Riečanová. Jej smrť so mnou veľmi otriasla a tak upozornenie strýca Riečana na oznam, že i ženy môžu študovať na Evanj. Bohosloveckej fakulte, bolo pre mňa, ako keď jasné slnko zasvieti do hustej tmy. V zimnom semestri 1941 som sa zapísala na túto 58

fakultu ako jediná žena. Na radu p. prof. Jamnického zapísala som sa zároveň i na Filozofickú fakultu a to na latinčinu a filozofiu. Na prednáškach som tedy bola od rána do večera. Termíny skúšok kolidovali, s vypätím síl by som bola nejako i tie skúšky urobila, ale necítila som sa tam „doma“ a tešila som sa, že získaný čas môžem venovať štúdiu ženských postáv, najmä biblických. Prvú prednášku o nich som mala v Advente 1941 v kostole na Legionárskej na podnet vtedajšieho asistenta dr. Karola Gábriša, ktorý ma v tom veľmi podporoval i usmerňoval. Podobne prof. Ján Beblavý pri určovaní tém pre seminár alebo štátne práce pridal tému so ženskou tematikou. Jedna takáto seminárna práca vyšla v Cirk. listoch na pokračovanie a potom aj odtlačok ako brožúrka „Účasť ženy v cirkvi“. Skúšky na Teol. Fakulte: 6. júna 1942 – úvodná rečová skúška, 19. júna 1943 – I. štátna skúška, 8. novembra 1945 – II. Štátna skúška – všetky s výborným prospechom, na základe II. Štátnice som získala titul ThB – „Theologiae baccalaureatus“. Spomeniem zároveň, že 12. decembra 1945 som zložila katechétsku skúšku, 8. decembra 1947 skúšku spôsobilosti stredoškolských profesorov náboženstva – tiež s výborným prospechom. Otázka ordinácie žien v našej cirkvi nebola vyrišená a tak som vyučovala náboženstvo najprv v Banskej Bystrici, kde sme vtedy bývali, a to od 01.09.1945 do 15.01.1946 na št. dievč. Gymnáziu /nižšie triedy/ a na št. dievč. Strednej /meštianskej/ škole. Pretože som z tohto nemohla vyžiť, p. biskup Dr. S. Št. Osuský sa ujal veci a prijali ma do nášho vydavateľstva Tranoscius od 1.1.1946. Mojím prvým šéfom bol sen. Ľudovít šenšel ako duchovný správca Tranoscia, ktorý spôsobom svojej práce a charakterom mi veľmi imponoval. So mnou vybavoval administratívne veci, týkajúce sa učebníc i Tranovského kalendára, bola som jeho akýmsi „druhým“ sen. Kaplánom, robila som korektúry Cirk. listov, od všetkých spisovateľov som vyžiadávala text záložky, upravovala ju pre knihu i pre Zoznam kníh Tranoscia, vypočítavala som predpokladané množstvo papiera pre knihy. Asi v máji 1946 utvoril sen. Šenšel Evanj. Tlačovú kanceláriu Tranoscia /ETKT/, ktorej vedúcou som bola ja. Okrem toho mojou hlavnou povinnosťou bolo skatalogizovať všetky vydania Tranoscia od jeho založenie, tedy pozháňať dáta aj tých, ktoré chybovali. Kartotéky sa robili trojmo: menný zoznam, podľa názvu knihy, podľa obsahu, k tomu spísať smernice tak, aby po ich prečítaní ktokoľvek vedel v práci pokračovať. Hotovú prácu podľa rokov som naklepela pre publikáciu, ktorú Tranoscius vydal pre 50-tom výročí od svojho založenia. Poslednou prácou v Tranosciu, ktorú som však robila mimo pracovnej doby, bolo vyznačiť nielen číslovanie veršov v Novej zmluve, ale aj citáty v nej Starej zmluvy a to podľa Nestleho gréckeho textu Novej zmluvy. Hoci som mala aj prof. skúšku, pracovala som aj naďalej v Tranosciu, lebo nebolo voľné systemizované miesto. Kvôli započítaniu katechetickej praxe dovolili mi v Tranosciu vyučovať náboženstvo. Hodiny, cez ktoré som nebola v úrade Tranoscia, som uhrádzala, keď som dostala plat za vyučovanie náboženstva, vtedy nebrala som dva platy, ako si mnohí mysleli. V r. 1946-48 som vyučovala 59

v Lip. Mikuláši na št. gymnáziu a uč. akadémii i na obch. škole, na gymnáziu ešte v r. 1951-52, v r. 194850 na stredných školách a keď zakázali na dedinách vyučovať náboženstvo učiteľom, chodila som pešo vyučovať náboženstvo na dediny: Okoličné, Iľanovo, Ploštín, Demänová. Veľkým a významným dňom v mojom živote, nezabudnuteľným svojím nezmazateľným dojmom, bola moja ordinácia za kňaza našej ev.a.v. cirkvi a to v Tisovci dňa 15. júla 1951 dôst. p. biskupom Dr. Vladimírom Pavlom Čobrdom spolu s 8 bratmi. Kázala som vtedy na text Ž 40,12-12. Ako kaplánka nastúpila som v Lipt. Mikuláši od 1. augusta 1951. Okrem p. biskupa farármi tam boli Vladimír Kuna a Jozef Juráš, po jeho zaistení Dušan Albini. Popri práci či v Tranosciu či ako kaplánky mnoho som prednášala, neskôr kázala v iných zboroch, hlavne o ženských postavách, ale aj o Jurajovi Tranovskom a Dr. Albertovi Schweitzerovi. Z Mikuláša ma preložili 1. októbra 1954 na Starú Turú za kaplánku k Miloslavovi Bibzovi. Odtiaľ som prešla za kaplánku do Lučenca 1. novembra 1956 k sen. Hrdličkovi a od 1. novembra 1958 za nám. kňaza do Dolných Salíb, dvojročného zboru, hoci som maďarsky veľmi málo vedela. Tým chcelo vtedajšie vedenie cirkvi vyriešiť otázku žien - farárov v cirkvi: Len ja sa ozývam za zrovnoprávnenie, nevydržím v tom zbore psychicky a ak vydržím psychicky, nezvládnem to fyzicky a tým bude otázka žien-faráriek v cirkvi vyriešená. Pravdivosť tohto mi priznal v rozhovore gen. biskup Dr. Chabada s poznámkou: Ale vy ste sa osvedčili. Dňom 1. augusta 1959 som sa dostala do slov. zboru na Drienove /Hont/, kde ma 13. februára 1962 zaistili. Vo vyšetrovacej väzbe som bola v Banskej Bystrici 25 týždňov, 2 týždne na Pankráci v Prahe, kde nás eskortovali po Krajskom súde, ktorý bol v Banskej Bystrici 16.-18. júla 1962, na ktorom ma odsúdili na 14 mesiacov väzenia a 5 rokov zákazu činnosti. Z väzenia nás advokáti žiadali prepustiť, z Pankráca nás pustili 21. augusta 1962. Musela som sa zdržiavať na Drienove, kde už bol farárom Jozef Lajtoš, ale keď sa dalo, odchádzala som k rodine a známym, ktorí sa ma nebáli. Najvyšší súd zasadal v Prahe 13. a 15. decembra 1962, ktorý ma odsúdil na rok väzenia a 5 rokov zákazu činnosti. Vo vyšetrovacej väzbe som strávila 190 dní, za čo som zaplatila 3.800,-. Do výkonu trestu som nastúpila 4.2.1963 do Banskej Bystrici, odtiaľ do Pardubíc 13.2.26.7.1963. V Pardubiciach som pracovala pre jablonecký export. Vo väzení oceňuje veriaci človek modlitbu, v nej mi Pán Boh dával silu všetko vydržať i obstáť. Jemu patrí za to chvála a moja hlboká vďaka, že ma vyslyšal. Netúžila som po väzení, ale keď som sa už tam dostala, prosila som len úpenlivo o pomoc, uvedomujúc si, že tu nie som ako osoba, ale ako farárka, aby som neurobila hanbu Pánovi a Jeho cirkvi. Väzňom som sa cítila po návrate z väzenia, keď som nemohla nájsť prácu. Navštívila som 32 podnikov. Na zákrok ÚV KSS, na ktorý som sa obrátila, dostala som miesto vo Zvolene v štát. poisťovni ako referentka životného prostredia, ako byt na Babinej v uvoľnenej mokrej fare, ale bola som rada, že mám strechu nad hlavou. Rodina, najmä teta Elena Bancíková v Kokave nad Rim., ujovci Slamkovci vo Zvolene i bratranec MUDr. Pavel Bancík v Banskej Bystrici, pomáhala, ako sa im dalo. Najťažšie obdobie bolo medzi dvoma súdmi, keď som bola von a bez platu. Prvú výdatnú pomoc priniesol Ing. Ján 60

Štrbka a neskôr jeho manželka, moja dobrá priateľka, Hana rod. Lehkoživová, niektorí liptovskí farári, ale najviac farári Novohradského seniorátu na čele so sen. Ľudovítom Hrdličkom a jeho rodinou i lučenský cirk. zbor. Počas zamestnania v št. poisťovni dvakrát som si žiadala znížiť vedľajší trest – zákaz činnosti – Krajský súd v Banskej Bystrici mi vždy žiadosť zamietol. Dňa 10. júla 1968 som sa podrobila vo Zvolene operácii štítnej žľazy, podľa lekárov bol to následok prežitých stresov vo väzení, ale pri rehabilitácii neuznali. Štátny súhlas som dostala do Veľkého Lomu už k 1.8.1968, ale nastúpila som 1.10.1968. Inštalovaná som tam bola 28.10.1973. O svojej činnosti cez SNP som napísala pre Múzeum SNP. Tu z mnohých vecí spomenula jednu. Cez zimu 1944/45 sme sa ujali aj židovského dievčatka menom Alica, ktorej rodičia s ňou v r. 1947 emigrovali do Izraela. Raz v novembri tajne ju priviedla stará matka. Dievčatko malo 8 rokov, bolo hrozne zavšivavené. Stará matka prehlásila, že nielen nemajú financie, ale ani nevie, či sa vrátia. I keď zachraňovať najmä židovské deti považovali sme za svoju kresťanskú povinnosť, v tomto prípade išlo o zvláštny dôvod. Jej starý otec bol notárom v Kokave nad Rimavicou, kde bol starý otec ev. farárom. V roku 1919 pri boľševickom vpáde starý otec nechcel opustiť cirkevníkov, ale na ich naliehanie aspoň odišiel s dvoma dcérami, Máriou, mojou matkou a Izabellou, krstnou matkou, preoblečení do sedliackych šiat skryť sa po kolešniach. /lazoch/. Na upozornenie mladých synov jedného kantora /urobili iste tak v mladíckej horlivosti/, že farár s dcérami ušiel, veliteľ dal ich nielen prenasledovať, ale aj postaviť tri šibenice s tým, ako náhle ich chytia, obesiť ich. A tu zasiahli kokavskí Židia, lebo starý otec hmotne podporoval aj chudobných Židov, ako svojich chudobných cirkevníkov podporoval. Židia intervenovali /možno aj podplácali/ u veliteľa, takže sa starý otec s dcérami mohol vrátiť a neboli obesení. Síce zanedlho boľševici museli odísť. Som členkou SPB, ale nijaké výhody nemám. Za prácu v ČSČK mám vyznamenanie III. a II. Stupňa. Spomeniem, že v Mikuláši v r. 1948 ako aktívna Sokolka získala som strieborný Tyršov odznak zdatnosti /určoval sa podľa veku/ za ľahkú atletiku. Pri výstupe na Kriváň, 15. augusta 1954, kázala som na vrchole na text Ž 19, bolo nás 70, spievali sme pieseň „Bože pod Tvým slávnym...“ Zahraničné cesty: v Maďarsku trikrát, raz v Poľsku, vo východnej časti Nemecka 6-krát, v západnej 2-krát – navštívila som významné miesta reformácie, s Čedokom Pobaltské štáty a Severské štáty loďou, ináč som cestovala súkromne. Písala som mnoho článkov /Ev. posol, Cirk. listy, Tranovský kalendár/. Celý môj život – to prejav nekonečnej milosti Božej!

61

VYSVETLIVKY Mária Bancíková, herečka, zaslúžilá umelkyňa MUDr. Paľo Bancík, vtedy na KNV v Banskej Bystrici vedúci lekár na oddelení dôchodkového zabezpečenia 3/ Lýdia, jeho manželka, rod Šimkovicová 4/ bratranec, RNDr. Beloslav Riečan, matematik, Jurko, jeho syn 5/ evanj. Farári 6/ Jozef Riečan, Belkov otec, jeho manželka Izabella, moja krstná matka bola mamičkinou mladšou sestrou. Od detstva som pri nich bývala aj s mamičkou, ktorá po smrti krstnej mami viedla ujkovu domácnosť 7/ ev. farár, ktorého zaistili v ten deň ako mňa 8/ ev. farár, ktorý ako dištr. farár v Lipt. Mikuláši zastupoval p. biskupa v zborových veciach, už raz uväznený 9/ Märta Tamm-Götlind /čít. Jötlind/, docentka nemčiny na uppsalskej univerzite vo Švédsku, ktorá v r. 1958 navštívila 6 krajín, aj ČSR, aby získala argumenty pre ordináciu žien vo Švédsku. Na Slovensko sa nedostala, preto som bola za ňou v Čechách 10/ JUDr. Ivan Šenšel 1/ 2/

11a/ Náš príbuzenský vzťah zdôraznil po mamičkinej smrti práve v bohatej korešpondencii so mnou 11b/ Dr. Ladislav Jurkovič, ev. farár, zároveň väznený v Košiciach 12/ 13/ 14/ 15/ 16/ 17/ 18/ 19/ 20/ 21/ 22/ 23/

24/ 25/ 26/ 27/

28/

Alena Srnková, čsbrat. farárka v Přibrame GBÚ – Generálny biskupský úrad ThDr. Július Madarás, ev. farár, zároveň súdený v Košiciach ev. farár manželka Jurášova bola tam všeobecná pastorálna kňazská konferencia – v tom čase posledná sesternica MUDr. Nadežda Kamenická rod. Bancíková Darka Jurášová Bethania – materský domov Diakonie v Lipt Mikuláši ev. farári – pokrokoví, štátom určení ako gen. a dištr. biskupský tajomník ev. farár – študoval vo Švédsku, vedel švédsky V Luhačoviciach, kde som si súkromne bola liečiť hlasivky, v cir. kruhoch mi spomenuli, že ma poznajú zo slov br. F. Struhárika, ktorý sa o mne vyslovil: Tá sa z nás najhrdinskejšie držala. Tieto slová som pri jednej návšteve spomenula pred Ottom Víznerom. Vrcholne ho rozhorčili – prehovorila mužská hrdosť a odvtedy prestali spomínať medzi súdenými ženu, bolo 14 len mužov a na môj podnet som potom vypadla aj z počtu, spomínali len 13. S Víznerom sme boli vynikajúci priatelia, ale do povedomia verejnosti, ba aj vtedajšieho vedenia cirkvi, vošiel počet 13 bez ženy. Mrzelo ma to preto, lebo mne nešlo o mňa osobne, ale o ženu. Tak viem, že ja som bola na svete prvý prípad, že žena - farárka bola väznená pre svoje presvedčenie. ThDr. Karol Gábriš, teol. Profesor. Ako mi neskôr povedal, zoi súdu sa preto tak ponáhľal, lebo nedostal nocľah v hoteli a mal posledný spoj do Bratislavy ev. farár vtedy ev. farár, teraz biskup Západného dištriktu predseda MNV Greguš – keď som mu ďakovala, prehlásil, že len pravdu povedal, na čo som mu prehlásila, že to je cenné, že mal odvahu povedať pravdu, ktorú odvahu nemalo vtedajšie vedenie cirkvi Povedala to teta Šenšelová, prítomná na súde 62

29/ V tom čase bratranca vyšetrovali kvôli zaistenému vedúcemu autoservisu, kde mu robili gumy na auto. Jediný raz sa na neho spytovali kvôli liekom z Biotiky. Musela som sa zasmiať, lebo ja som doma mala viac liekov ako on- lekár a okrem toho s Biotikou nemal nič spoločného 30/ syn kantora z Lipt. Mikuláša 31/ BÚ – Biskupský úrad 32/ Vtedy manželka Radimíra Krámera, ktorý bol farárom v Palúdzke, vzali mu štátny súhlas, pracoval na psychiatrii v Kremnici 33/ ev. farár v Kremnici v tom čase 34/ vdova po Oskárovi Bancíkovi, ev. farárovi, mamičkinom bratovi 35/ vd Margita Kopová, kedysi bohatá živnostníka, väznená 36/ Júlia Lovásová, bývalá diakonisa 37/ Viera Plesníková, rod. Bancíková, sestra Nadi a Táni 38/ Mala to byť výstraha, ak neprestanem vplývať na Lajtoša: teraz pes, potom ja. 39/ ev. farár 40/ Dr. Danko vtedy ev. farár v Rači a zároveň teol. Profesor 41/ vtedy teol. Profesor 42/ ev. farár 43/ ETKT – Evanj. Tlačová kancelária Tranoscia 44/ Ján Niebauer, farár Jednoty bratskej, Jurášov priateľ 45/ známy z Mikuláša, riaditeľ hudobnej školy 46/ prof. Dr. Gábriš, po Dr. Gábrišovi veľmi pásli, chceli ho dostať

Autor: ThB. Darina Bancíková Názov: Divné sú cesty Božie... ISBN 80-900393-0-3

63